V prvom čítaní a v evanjeliu počujeme základný príkaz lásky, milovať svojho blížneho ako seba samého. Rovnosť v láske nie je len vonkajším donucujúcim záväzkom, ktorý by vyplýval z čistej vôle (svojvôle) Boha. Pochádza z dôstojnosti ľudských osôb stvorených na Boží obraz a podobu. Preto, zodpovedajúci medziľudský vzťah nedovoľuje degradovať blížneho na nástroj potrieb druhého či spoločnosti.  Všetci pochádzame od Stvoriteľa, a teda sme stvorení – Bohu podobní, ale nie jemu rovní. Ľudia sú si rovní iba pred Bohom, z čoho vyplýva, že milovať blížneho ako seba samého vylučuje ceniť si inú bytosť alebo jej hodnoty (ľudské, spoločenské, duchovné) ako niečo vyššie od nás, doslova ich adorovať. V oboch prípadoch by sme sa dopustili modloslužby. Buď tým, že vo svete duchovnú stránku materializujeme, alebo jeho telesnú stránku spiritualizujeme.

Stačí nám v tom poukázať na pohanského filozofa Aristotela, ktorý vyzdvihoval prirodzenú vznešenosť priateľskej lásky prejavujúcej sa v súladnej dobroprajnosti: milovať priateľa pre neho samého – priateľ priateľovi priateľom (amicus amico amicus). A dnes si to porovnajme s paradoxom európskeho „výdobytku“ medziľudských vzťahov charakterizovaných výrokom Th. Hobesa: človek človeku vlkom (homo homini lupus)…

Kresťanská viera neničí krásu a príťažlivosť prirodzenej lásky, ale ju vyvyšuje do tej miery, aká sa ukázala v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi. Rovnosť medzi ľuďmi sa plnohodnotne naplňuje iba vo viere v Krista, kedy milujeme ľudí božským spôsobom: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 44). Evanjeliový zákon lásky takto prevyšuje všetky ľudské predstavy o dokonalej láske. Len vzhľadom k Ježišovi vieme, čo znamená milovať Boha nadovšetko. Preto kresťan v láske k blížnemu ide ďalej, keď mu praje najvyššiu formu priateľskej lásky s Bohom.

Vieme, že kresťanská láska má rozmer nadprirodzenej čnosti, je prijatým darom, vliatou Božou milosťou. Boh nás prvý miloval, išiel nám v ústrety a my sme odpovedali svojím áno. Riziko zlyhania v priateľskej láske je teda na strane človeka, lebo Ježiš Kristus vlastným svedectvom definitívne potvrdil „ako“ nás miluje – bezvýhradne, bezpodmienečne. Len v kresťanskej láske sa vieme bezpečne vyhnúť jej pokrivenosti (modloslužbou, ideológiou), absencii (ateizmom), starozákonnej neúplnosti riadiacej sa zákonom (lex talionis), podľa ktorého má byť miera odplaty rovnaká ako škoda spôsobená poškodenému: „Oko za oko, zub za zub…“ (Ex 21, 24).

Mierou lásky k Bohu je milovať ho bez miery.  Zaiste dobre chápeme mieru lásky, o ktorej hovorí Ježiš: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 12, 15). Stačí teda milovať Krista, aby sme Kristovou láskou milovali blížneho.