Kvôli čítaniam dnešnej nedele, nazývame celý deň nedeľou Dobrého pastiera. Je to priestor, kedy sa zvykneme vo farnostiach intenzívnejšie modliť za kňazov a za duchovné povolania.

Liturgickým slávením celého dňa nás sprevádza modlitba, ktorú spomínajú najstaršie liturgické pramene a kázne cirkevných otcov už od 5. storočia. Naše slovenské znenie tejto modlitby je nasledujúce:

Všemohúci a večný Bože, veď nás stále po ceste spásy, aby sme aj my, tvoje pokorné ovečky, došli do nebeskej vlasti, kam nás predišiel náš vznešený Pastier Ježiš Kristus. Doslovne by sme však preložili latinskú modlitbu takto: Všemohúci, večný Bože, priveď nás k účasti na nebeských radostiach; nech slabosť stáda dospeje tam, kam ju predišla sila pastiera.

          Ako prvé ma zaujalo smerovanie. Kam idem? Kam patrím? Hoci pastier pasie svoju čriedu na lúkach a pastvinách, ktoré, prirodzene, strieda, predsa stabilným miestom stáda je ovčinec. Tam sú „doma“. Tam sú v bezpečí. Napriek tomu, že tie lúky a pastviny môžu byť najlepšie na svete, s úžasným výhľadom na okolie, či s dobrou pašou, predsa to nie je trvalý priestor ich pobytu. Keď nás dnes orácia označuje ako Kristovo stádo, naznačuje že aj naše trvalé a stabilné miesto nie sú „pasienky“ tohto sveta, nech by boli akokoľvek dobré, sväté, užitočné, príjemné, ale miesto kde je On. Miesto, kam nás predišiel – nebo, nebeské radosti.

Je to naša viera, ktorá nám to dosvedčuje, ktorá nám o tom hovorí. No starosti a príjemnosti tohto života nás niekedy tak mocne zamestnávajú, že strácame spred očí svoje skutočné smerovanie. Strácame spred očí pastiera i náš cieľ. Preto sa v orácii dnešnej nedele prihovárame k Bohu: nech slabosť stáda dospeje tam, kam ju predišla sila pastiera. Slabosť stáda verne vytrvať, slabosť stáda nezapochybovať, že Boh, nebo skutočne existujú. Že modlitba má zmysel. Že Cirkev a sviatosti sú Božím darom pre nás. Sila pastiera dáva našim krokom odvahu neznechucovať sa, neklesať na duchu kvôli svojim pádom, ale vrátiť sa a ísť za ním. Sila pastiera bola dokázaná jeho víťaznou smrťou na kríži a vzkriesením, premožením diabla, smrti.

Slabosť stáda sa prejavuje aj v naviazanosti na hodnoty pozemské, ktoré nás dokážu tak očariť, že prestávame dôverovať vedeniu Pastiera. Prestávame dôverovať jeho slovám, jeho Cirkvi, tomu, čo v našom živote robí, tomu, že nás miluje, tomu, že všetko má svoj zmysel. A tak si zvykneme byť sami sebe pastiermi.

Ak sa chystáme nasmerovať GPSko nášho života na náš skutočný smer, je to vždy múdre rozhodnutie. Slabosť našej prirodzenosti bude mnohokrát pokúšaná inými možnosťami, ktorým niekedy (a možno aj dosť často) uveríme. Správny cieľ a naplnenie nášho života a smerovania dáva len ten, koho dnešná kolekta nazýva Pastierom. Jeho sila spočíva nielen v tom, že vyhral boj, o ktorom sme vyššie hovorili, ale aj v tom, že dokáže na svoje ramená vziať akýkoľvek beznádejný prípad. A vie ho svojou mocou postaviť na nohy, vyliečiť jeho rany a priviesť do nebeského „ovčinca“. Len tomu treba uveriť a dovoliť mu to.

Ako?

Tak, že napriek sklamaniam a pádom nezanechám modlitbu.

Tak, že napriek ťažkostiam ostanem verný záväzkom, ku ktorým som sa zaviazal.

Tak, že problémy a pochybnosti (aj tie duchovné) nebudem riešiť kritikou a útekom, ale konštruktívnym dialógom.

Tak, že napriek vedomiu svojej nehodnosti, slabosti, napriek tomu, že stále sa v niektorých veciam krútim dookola, neprestanem mu ukazovať svoje rany a pravidelným sviatostným životom a vytrvalosťou v modlitbe mu dávam najavo, že ma moja slabosť mrzí, ale napriek všetkému chcem ísť za ním.

Len tak sa sila nášho Pastiera môže dotknúť našej slabosti a priviesť ju k účasti na nebeských radostiach.

fr. Rafael Marek Tresa, OP