Cesta nášho obrátenia a polepšenia sa blíži k svojmu vrcholu. Ale ešte nie sme na jej konci. A preto nás aj dnešné Božie slovo chce povzbudiť k vytrvalosti, napriek našej slabosti.

V evanjeliovom príbehu dnes nachádzame Ježiša v rôznych pozíciách. Ráno prichádza do chrámu, kde učí – je teda učiteľom. Tu zrazu k nemu prichádzajú iní učitelia a znalci Zákona, aby ho postavili do role sudcu. Ježiš si ich žalobu vypočuje, skloní sa k zemi a píše.

Bez žiadnej reakcie je zrazu v pozícii pisateľa. Nič nevraví obvinenej, nič nevraví žalobcom. Len píše. A my nevieme čo. Cirkevní spisovatelia naznačujú, že to mohli byť hriechy predvedenej ženy alebo aj hriechy samotných farizejov a zákonníkov. Boží prst píšúci do prachu zeme. Pri tejto scéne mi prichádza na um Boží prst, ktorý do kameňa na Sinaji písal desať prikázaní, ktoré mali byť zmluvou medzi Bohom a Izraelom. Príkazy, ktoré mali spájať vyvolený národ s jeho Bohom sú Božím prstom vpísané do kameňa, no to, čo človeka od Boha oddeľuje (porušenie týchto príkazov) Boží prst vpisuje do piesku. Záruka Božej vernosti a jeho požehnania sa vpisuje do kameňa, ľudská nevernosť sa vpisuje do piesku. To, čo z ľudí robí Božie deti a Božích priateľov sa vpisuje do kameňa, to, čím prichádzajú o túto dôstojnosť Boží prst vpisuje do piesku. Ako veľmi Boh túži po nás! Jeho vernosť, láska a záujem o naše dobro sú dôležitejšie než naše zlyhania. Bohu nejde o otrocké plnenie prikázaní ako nejakého zoznamu denných povinností, ktoré musím splniť, Boh dáva svoje prikázania, aby zachoval našu slobodu, našu dôstojnosť a ukázal nám, čo všetko treba odstrániť, aby sme boli naplno jeho. Nechce smrť, nechce prísne tresty kvôli nesplneniu zákona, chce našu nápravu, lebo cieľom zákona je život a nie smrť.

V tomto niekedy bránime Bohu aj my sami. Či naše svedectvo nie je často o zosielaní Božieho trestu na druhých, keď nežijú podľa Božích prikázaní? Nechýba tomuto svetu svedectvo o tom, že Boh chce mať všetkých blízko pri sebe? Neprezentujeme aj my kresťanstvo len ako súbor toho, čo smiem alebo nesmiem, môžem alebo nemôžem namiesto toho, aby som dal jasné svedectvo o tom, že tieto prikázania ma chcú meniť, pomôcť mi rásť k životu, ktorý nekončí?

Nebránime my sami niekedy prístup k Bohu a k obráteniu tým, že svoje hriechy sami vpisujeme do kameňa a Božiu vernosť do piesku?

Nebránime niekedy odpusteniu a zmiereniu s druhými tým, že chyby druhých vpisujeme do kameňa a ich dobro do piesku?

Je piata pôstna nedeľa. Ešte máme čas popracovať, aby sme na Veľkú noc aj my vstali z mŕtvych s Kristom ako noví ľudia. Aby sme spolupracovali vernejšie s Božou pedagogikou, ktorá „tvorí niečo nové“ (Iz 43,19).

fr. Rafael Marek Tresa, OP