Podobne ako minulý týždeň aj túto nedeľu nás Božie slovo konfrontuje s ľudskou chorobou. Avšak už v inom svetle.

V prvom čítaní počúvame o starozákonných predpisoch týkajúcich sa malomocenstva. Bola to a stále je veľmi náročná choroba.

Človek je vnímaný ako mŕtvy za živa. Kvôli jej závažnosti bol chorý izolovaný od spoločnosti i od kultu. Musel bývať mimo tábora a nezúčastňoval sa na kultovom živote Izraela. Byť v izolácii nie je príjemné. Nakoniec, to všetko zažívame na vlastnej koži v tomto čase pandémie. Na chvíľu to dobre padne, ale nie dlhodobo. Chýbajú nám príbuzní, chýbajú priatelia, chýba sociálny život. Predsa človek nebol stvorený pre samotu, ale pre spoločenstvo. Práve preto, že sociálny styk je zapísaný v našich génoch, je dlhodobejšie odlúčenie veľmi bolestivé a neprirodzené. A chýba nám aj Eucharistia a sviatosti.

Táto situácia malomocenstva je veľmi silným obrazom hriechu. Tento symbol ukazuje vnútornú situáciu hriechu. Každý hriech spôsobuje, že sa uzatváram, izolujem, že zomieram. Každý hriech ma odčleňuje od spoločenstva aj od Boha. Aj keď sa to tak nezdá, pretože vonkajšie dôsledky v praxi možno reálne ťažko postrehnúť, predsa jeho vnútorné pôsobenie je o to zákernejšie. Každý hriech je zapríčinený mojim egoizmom. Keď hreším, sústreďujem sa na seba, na svoje blaho, uspokojenie, nepozerám už na dôležitosť Božích prikázaní, nepozerám na dobro blížnych, hľadám len seba. A to ma začína izolovať. Vidíme to aj na viacerých konkrétnych prípadoch: ohováranie ma odčleňuje od iných, uzatváram sa v pocite výnimočnosti od iných. To isté v prípade krádeže, obžerstva, lenivosti a podobne. Hriech ma vyčleňuje od spoločenstva i od Boha kvôli môjmu zameraniu sa na seba.

Hriech rovnako ubližuje celému spoločenstvu. Nielen v tom, že chyba jedného, môže mať dopad aj na iných, ale aj v tom, že ako sa všetko dobro, ktoré ľudia vykonajú má svoje dôsledky voči všetkým, rovnako každé zlo, vykonané ľuďmi na svete vplýva na všetkých. Nesieme za seba spoločnú zodpovednosť. Aj dnes sme svedkami toho, že sme navzájom prepojení. Dôkazom je súčasná pandémia, ktorá sa z jedného miesta rozšírila na celý svet. Preto aj pokánie má spoločenský rozmer. Preto sa postíme v spoločné dni a spoločne v niektoré dni prosíme o odpustenie. Aj získavanie odpustkov sa kvôli tomuto rozmeru uskutočňuje poväčšine, keď sa stretne spoločenstvo.

Avšak samému je veľmi ťažké dostať sa z tohto problému malomocenstva hriechu. Preto vidíme v evanjeliu Krista, ktorý dáva pomocnú ruku. Podáva ju tým, ktorí majú záujem o uzdravenie. Malomocný volá, kričí o pomoc. A Ježiš podáva svoju pomocnú ruku a dáva zdravie a silu. Vracia ho do normálneho sociálneho života. Dotýka sa chorého. Dotýka sa ho preto, aby ukázal dôležitosť úzkeho styku s Bohom pre oslobodenie od tejto ťarchy. Ale dotýka sa ho aj preto, aby vzal na seba tieto choroby, ako to vravel Izaiáš vo svojej piesni o trpiacom Pánovom služobníkovi.

Začína pôst. Je to skvelá príležitosť dať do poriadku naše vzťahy: modlitbou vzťah k Bohu, pôstom vzťah k sebe samému a almužnou (milosrdenstvom, skutkami lásky) náš vzťah k blížnym. Hriech nie je sranda. Zabíja. Oddeľuje nás od bratov. A máme s tým problém. Volajme preto k Ježišovi, nech sa nás dotkne, nech nás uzdraví a nech nás vráti zdravých medzi našich bratov.

fr. Rafael Marek Tresa. OP