Text: Mt 10,37-42 2. 7. 2023
Dnešný evanjeliový úryvok je súčasťou Ježišovej reči, ktorá sa týka vyslania učeníkov, misie. Pre Matúša to je mimoriadne dôležitá téma. Ako jediný zaznamenáva túto reč poslania. Byť učeníkom preňho znamená byť poslaným. Učeník nežije pre seba, ale je poslaný k iným a zaväzuje ho to pozerať sa mimo seba, byť citlivý voči druhým. Dnešná pasáž má dve časti. Prvá je výzvou zrieknuť sa seba pre Ježiša, kým druhá ukazuje dôstojnosť učeníkov.
Chcem sa dnes zamerať na jeden paradoxný výrok z prvej časti: „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10,39) V mierne odlišnej formulácii je tento výrok prítomný aj vo zvyšných troch evanjeliách.
Zaujímavým spôsobom sa nad týmto výrokom zamýšľa americký psychiater Morgan Scott Peck (1936 – 2005) vo svojej knihe V jiném rytmu. Vytváření komunit. Dáva ho do súvislosti s výskumom Elisabeth Kübler-Rossovej. Opísala 5 fáz, ktorými zvyčajne prechádzajú ľudia stojaci na prahu smrti. Scott Peck hovorí, že kedykoľvek robíme významný krok vo svojom psychickom alebo duchovnom raste, prechádzame tými istými fázami, ktoré opísala E. Kübler-Rossová. Sú nimi odmietnutie, zlosť, vyjednávanie, skľúčenosť a zmierenie.
To by znamenalo, že všetky formy zmeny, keď dozrievame a duchovne rastieme, sú určitou formou smrti – môže to byť zanechanie zjednodušujúcich foriem myslenia, predsudkov, zlozvykov, nejakej ideológie. Mnohí však neprejdú všetkými fázami a zostanú uviaznutí v negatívnom nastavení bez dosiahnutia stavu hlbokého vnútorného mieru.
Skúsenosť ukazuje, že keď sa má jednotlivec alebo skupina zmeniť, posunúť sa ďalej, musí sa dotknúť najhlbšieho základu bytia, čo zakúšame ako prázdnotu, skľúčenosť, depresiu, pocit, že niečo v nás zomiera. Týka sa to ľudského aj duchovného vývoja jednotlivca, ale tiež spoločenstiev. Proces tvorby spoločenstiev, o čom je uvedená kniha, Scott Peck zostručnil na 4 fázy: pseudokomunita, chaos, prázdnota a skutočná komunita. Z jeho skúsenosti väčšina spoločenstiev, aj tých náboženských, žije vo fáze pseudokomunity, keď sami sebe nahovárame, že všetko je v poriadku, alebo vo fáze chaosu, keď to už nevládzeme a nedostatky sa stanú viditeľnými. Prijať samých seba v krehkosti nie je ľahké. Keď strácame kontrolu nad situáciou, vedie nás to k odporu. Môžeme si však spomenúť na to, že v minulosti sme opustili mnoho presvedčení, ambícií, obáv a túžob. Chvíľu sa tvárili ako dôležité a po čase sú preč.
Preto základné prijatie toho, čo je, je najväčšou silou života a výborným východiskom pre pokojné zváženie, čo môžem s danou situáciou urobiť. Je opakom odporu a vyjadrením dôvery, že situácia sa Bohu nevymkla z rúk.
Na ceste za napĺňaním Ježišovej výzvy stratiť svoj život pre neho si môžeme vyskúšať malé duchovné cvičenie a vedome sa trénovať v umenšovaní ega. Napríklad niekedy, keď vás niekto kritizuje, obviňuje, alebo vám nadáva, neoplácajte mu to, nebráňte sa – nerobte nič. Nechajte svoj „imidž“ ležať v troskách a bdelo pozorujte svoje pocity. Scvrknutie ega budete chvíľu prežívať ako niečo nepríjemné. Keď to ustojíte, pocítite vnútornú priestrannosť a pocit, akoby ste vnútorne povyrástli. Cez oslabenú formu začne potom prežarovať to, čím naozaj ste, vaša pravá sila.
Na druhej strane práca na sebe neznamená, že by ste sa mali príliš ľahko nechať zneužívať alebo sa stať obeťou nevedomých ľudí. Situácia si niekedy vyžaduje, aby ste niekoho odkázali do jeho „medzí“, hoci aj pokojným, ale ráznym spôsobom. Čím menej budú vaše slová odrážať precitlivenosť a snahu o egoickú sebaobranu, tým silnejšie zapôsobia. Ak to bude nevyhnutné, môžete druhému človeku povedať rázne a jasné „kvalitné“ nie.
Keď teda máme pocit, že strácame svoj život a kontrolu nad ním, možno je to dobrá príležitosť odovzdávať všetko Bohu, spoliehať sa naňho aj vtedy, keď sa zdá, že mlčí, s dôverou, že to je cesta nachádzania plnosti života.
Reginald Adrián Slavkovský, OP
