O dnešnom krátkom evanjeliu môžeme, podobne ako pri iných textoch, uvažovať najprv vo vzťahu k Ježišovým učeníkom, ale potom aj ako o texte, ktorým sa Boh prihovára každému z nás. Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch.

Pod jeho vedením a vplyvom boli na jednej strane silnejší, pretože dostali moc nad nečistými duchmi a mohli uzdravovať, na druhej strane boli krehkejší, pretože sa mali vydať na cestu bez istôt, iba s tým najnutnejším, a ešte ich upozornil, že niekde ich prijmú a inde nie, že s tým majú počítať. A oni šli, možno plní obáv, ako takéto dobrodružstvo dopadne. Kým boli s Ježišom, cítili bezpečie. Teraz sa mali vydať do oveľa väčšej neistoty.

Pozrime sa trochu bližšie na radu, ktorú dáva Ježiš učeníkom: „Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“

To môže byť pochopené dvojako. Buď tak, že tými, ktorí nás neprijímajú, môžeme aspoň vnútorne pohŕdať; alebo celkom inak – že totiž máme byť pripravení aj na neprijatie, ale nemáme sa ním nechať odradiť.

Ten prvý postoj nemá s evanjeliom veľa spoločného, ale predsa sa s ním môžeme stretnúť v spoločnosti aj v cirkvi. Ten druhý je oveľa zrelší. Ježiš poslal apoštolov hlásať pokánie. Nie však ako dokonalých, ktorí už všetko zvládli a akosi z výšky svojej múdrosti, dokonalosti a moci ponúkajú niečo iným, tým dole, ktorí sa iba horko-ťažko vyhrabávajú zo svojich slabostí. Naopak, aj samotní apoštoli potrebujú rásť, a Ježiš dobre vie, že im pomôže nielen to, keď môžu iným pomáhať rásť, keď v nich dokážu vzbudiť pokánie, ale aj vtedy, keď zažijú neúspech, keď ich neprijmú, keď sa stretnú s ľahostajnosťou. Úspech nám dáva krídla, takže sa naše nadšenie môže stať v dobrom zmysle nákazlivým. A neúspech nám zase môže pripomenúť, že sme len krehkí ľudia, že pracujeme na Božom diele, a nie na svojom, že to, čo naozaj pôsobí, nie sú naše slová a náš vplyv, ale Božia milosť.

Dokázať prijať neprijatie má ešte jeden dôležitý aspekt. Kdesi hlboko v sebe máme tendenciu odmietnutie druhých vnímať tak, akoby to bolo odmietnutie mojej osoby – a to pôsobí veľmi zraňujúco. Ale takto to nebýva. Neprijatie sa prakticky vždy týka niečoho konkrétneho – nejakého názoru alebo nejakej prosby. V jednom poučnom príbehu hlavný hrdina dostal za úlohu osloviť niekoľkých ľudí tak, aby bol odmietnutý. Cieľom bolo, aby sa cvičil v prijímaní takejto situácie a aby ju nebral ako odmietnutie svojej osoby. Úloha sa mu zdala zbytočná a ľahká. Ale keď sa mu viackrát stalo, že ho neodmietli ani vtedy, keď si tým bol dopredu takmer istý, objavil nový rozmer situácií, v ktorých hrozí alebo sa aj udeje neprijatie či odmietnutie. Prestal sa toho báť, a pritom dokázal so svojimi prosbami, výzvami a osloveniami prichádzať k druhým akosi citlivejšie. Verím, že o také niečo šlo a aj ide tiež Ježišovi.

To nás môže naučiť, aby sme neočakávali, že sa veci budú diať podľa našich predstáv. Skôr je dobré, aby sme sa my učili vnímať ich na správnom mieste alebo skôr na správnej ceste a aby sme do toho diania dokázali citlivo vstupovať.

To, že Ježiš pozval učeníkov, aby boli s ním, a potom ich rozposiela, predstavuje základnú dynamiku života, aj duchovného. Je to podobné ako rytmus dýchania, keď sa nadychujeme a vydychujeme. Potrebujeme sa „nadýchnuť“, aby sme mohli precítiť, kým sme, aby sme sa mohli potešiť z toho, čo sme už dosiahli, aby sme v modlitbe mohli zakúsiť Božiu lásku a dôveru, že na tomto svete sme doma a že náš život je zmysluplný. Ale potrebujeme aj „vydýchnuť“, otvoriť sa pre výzvy, ktoré nám prináša život, ktoré doňho posiela Boh, aby nami zatriasol, aby poprevracal naše malé istoty a pozval nás ďalej rásť a otvárať sa druhým. Také situácie môžu byť aj náročné, ale iba vďaka nim môžeme vyrásť z detskej viery k viere dospelej, v ktorej budeme kráčať so svojím Bohom v peknom počasí aj búrke a mrazoch.

 

Reginald Adrián Slavkovský, OP