Prežívame advent, čas, keď si viac – aj liturgicky – sprítomňujeme postoj očakávania. Keď niečo očakávame, máme aspoň základnú, hoci aj veľmi neurčitú predstavu toho, čo očakávame a čo tu ešte nie je. Ako keď sa dieťa teší na darček.

 

 

 

A tak očakávanie je takým plodným napätím medzi naším postojom vychádzania v ústrety tomu, čo tušíme, a darom niečoho, čím môžeme byť obohatení a čo akoby šlo v ústrety nám.

Takto to vyjadruje 1. čítanie 2. adventnej nedele z Knihy proroka Izaiáša: „Pripravte cestu Pánovi!“ „Potešujte, potešujte môj ľud.“ „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo.“ Ten postoj bol najprv pomerne neurčitý, hoci v rôznych obdobiach mu Židia dávali niekedy aj konkrétne podoby, napríklad očakávanie politického osloboditeľa. Tú hlavnú výzvu: „Pripravte cestu Pánovi!“ opakuje aj evanjelista Marek. Opakuje ju aj napriek tomu, že tí, čo uverili a stali sa kresťanmi, rozpoznali Božieho Mesiáša v postave Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet ako krehké dieťa v jasliach. Marek túto výzvu opakuje preto, že nás volá k žitiu paradoxu: Boh nám už dal v Ježišovi všetko, ale nie všetko sa už prejavilo a naplnilo v našich životoch. To očakávané, čo má ešte prísť, vyjadruje 2. čítanie z Druhého Petrovho listu: „Očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.“

A tak advent je takou výzvou viac sa otvoriť týmto všetkým aspektom očakávania Božej spásy spoločne aj vo svojom osobnom prežívaní: prísľubu, ktorým žili storočia naši predkovia, jeho naplneniu v Ježišovi, ale tiež nedokončenosti tohto procesu v nás a vo svete. Na vyjadrenie tohto zvláštneho stavu, v ktorom sa nachádzame, sa dobre hodí poeticky stvárnený obraz vzťahu dieťaťa a domova. Podnety k nemu čerpám aj od tých, ktorí ho už mnohokrát stvárnili predo mnou.

Tento svet, kde, ako sa zdá, je jediné dejisko našich životov, nie je naším skutočným domovom. Niekde v nás je skrytá spomienka na domov, akoby existovalo miesto, ktoré nás volá k návratu, hoci nepoznáme ten hlas, ktorý nás volá, ani to, čo nám pripomína. Napriek tomu sa stále vracia pocit cudzoty, akoby sme pochádzali odniekiaľ z neznáma.

S neistotou pokračujeme v nekonečnom hľadaní. Vytvárame si tisíce domovov, ale ani jeden z nich neuspokojuje našu nepokojnú myseľ. Domov, ktorý hľadáme, nemôžeme sami vytvoriť. Nebo nie je možné nahradiť niečím iným.

Niekedy sa vraciame do minulosti s nádejou, že nájdeme domov svojho detstva. Detstvo je spomienkou, ktorá je natoľko skreslená, že to, čo vidíme, je len obraz minulosti, ktorá sa nikdy nestala. Napriek tomu je v nás dieťa, ktoré hľadá dom svojho Otca a vie, že tu je cudzie. Toto detstvo v nás je večné a jeho nevinnosť bude trvať naveky. Kam toto dieťa vstúpi, tam je svätá zem.

Práve toto dieťa v nás Otec pozná ako svoje milované dieťa. Toto dieťa túži po návrate domov a potrebuje našu ochranu. Je tak malé, že sa zdá, že sa dá ľahko umlčať, že jeho slabý hlas sa dá ľahko prehlušiť a jeho volanie o pomoc nie je takmer počuť uprostred ostrých zvukov prenikavého lomozu sveta.

Toto dieťa je našou bezbrannosťou, ale aj našou silou. Prišlo v dôvere, že ho nesklameme. Šepká nám o svojom domove. Čaká, kým v sebe započujeme jeho vľúdny hlas, ktorý nás volá, aby sme mu dovolili vrátiť sa v mieri spolu s nami tam, kde je jeho domov.

Keď sa stíšime a otvoríme pre vnútorný pokoj, vtedy hluk sveta ustúpi a budeme počuť jeho hlas. Vtedy nám dá zakúsiť dotyk svojho domova, budeme môcť zotrvať s ním v pokoji a v tichu za slovami, nedotknutí strachom a pochybnosťami a hlboko dojatí krásou dotyku domova.

Kristus bol ochotný stať sa malým dieťaťom, aby sme sa od neho mohli naučiť, aký silný je ten, kto prichádza bez akejkoľvek obrany, a kto tým, ktorí ho považujú za nepriateľa, ponúka len posolstvo lásky. Dáva nám svoju bezbrannosť a my ju môžeme prijať na výmenu za všetky hračky, ktoré sme si vytvorili pre boj. Cieľ je pred nami, môžeme sa s ním vydať na cestu domov a naplniť sa pritom pokojom. Tak môžeme pripravovať cestu Pánovi a očakávať nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.

Reginald Adrián Slavkovský, OP