Dnešné evanjelium je ukážkou toho, aké je dôležité vnímať Písmo ako celok – iba tak sa môžeme vyhnúť jednostrannostiam. Keby sa druhá časť dnešného úryvku o neužitočných služobníkoch chápala samostatne, bez širšieho kontextu evanjelia, ľahko by nejaký odborník – psychológ alebo sociológ – mohol namietnuť, že keď Ježiš nabáda apoštolov, aby prijali postoj tých, ktorí len majú urobiť, čo sa im povie, je to istý druh manipulácie a ohlupovania.

Vráťme sa však k začiatku textu. Apoštoli prosia Ježiša: „Daj nám väčšiu vieru!“ Ježiš si ich už získal, vstúpil do ich životov a povolal ich k aktívnej účasti na novej vrstve života, ktorá sa týka sféry ducha. A pritom oni nepotrebovali pomoc, mali svoje životy, svoju prácu, svoje zázemie. Ale Ježiš do toho vstúpil a odkryl im duchovný rozmer života, o ktorom síce tušili – veď vyrastali v židovskej tradícii –, ale ich životov sa dotýkal skôr okrajovo. A keď Ježiša spoznali viac, narástlo ich nadšenie, ale takisto pochopili, že majú do činenia s ideálom, ktorý ich presahuje. Dnešnému úryvku predchádza text, v ktorom Ježiš varuje pred pohoršením a vyzdvihuje silu odpustenia. Keď to učeníci počuli a navyše videli, že on to aj žije a že jeho učenie je spojené s mocou, prosili o väčšiu vieru. Jasne videli, že sami majú k tomu ideálu, ktorý im Ježiš predkladá, ďaleko, ale túžili duchovne rásť. A Ježiš im nepriamo hovorí, že tento ideál nie je od nich ďaleko, že stačí, ak budú mať aspoň malú vieru ako horčičné zrnko – a budú sa diať veľké veci. Čím viac dokážu vyjsť zo svojho sveta malých istôt a bežných starostí a otvoriť sa duchovnému svetu, tým väčšie zázraky sa budú diať. Nemusia to byť viditeľné zázraky, z ktorých by davy ľudí híkali. Odpustenie, vďačnosť, otvorenosť pre ľudí, ktorí sú za hranicou mojej vlastnej skupiny – to sú zdanlivo malé veci, ktoré ale môžeme duchovným zrakom vnímať ako zázraky.

Potom prichádza Ježiš s ďalšou výzvou. Prostredníctvom obrazu pána a sluhov nerieši sociálne vzťahy a sociálnu spravodlivosť, ale vysvetľuje aspekty duchovného postoja, vzťahu človeka k Bohu. Apoštol Ján to vo svojom evanjeliu vyjadril ešte radikálnejšie: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5) Ak chceme konať podľa svojich predstáv, zo svojej moci, ak si chceme zaistiť svoj malý svet bez ohľadu na širší kontext, ťažko nájdeme radosť a vnútorný pokoj, lebo vždy sa nám bude niečo vymykať spod kontroly. Skutočnosť nás presahuje, prevyšuje naše malé túžby, naše predstavy a presvedčenia. Ak nebudeme chcieť byť v živote pánmi nad realitou, ale prijmeme skutočnosť tak, ako vstupuje do nášho života, až potom sa naladíme na tú správnu vlnovú dĺžku a Boh nás bude môcť zapojiť do procesu harmonizácie, do dobrodružného diania, v ktorom sa celé stvorenie pretvára, aby bolo ešte krajším.

Ak prosíme o väčšiu vieru a ak zakúšame, že v nás a okolo nás sa dejú dobré veci, že rastieme v milosti, má nás to viesť k pokore. Vo svete práce a bežných starostí môžeme mnoho dosiahnuť svojou usilovnosťou – a aj by sme to mali robiť. Ale v duchovnom svete, vo svete milosti, môžeme len prosiť, byť otvorení a vďační za všetko čo dostaneme – jednoducho: neužitoční služobníci. Ak máme pocit, že sme lepší, že sme v duchovnom živote ďalej, že chodíme do kostola častejšie než iní – rozhodne kvôli tomu nemáme žiaden dôvod vyvyšovať sa nad nikoho. Ak sa nám darí, je to dôvod na vďačnosť, zodpovednosť, radostné prežívanie každého okamihu, na milosrdenstvo.

Aj keď sme neužitoční služobníci, v Božích očiach sme od začiatku a bez akýchkoľvek našich zásluh „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“. (1 Pt 2,9) Nemusíme sa báť precítiť svoju vznešenosť a dôstojnosť, ktorými nás obdaroval Boh. To precítenie nemá nič spoločné s pocitom nadradenosti nad niekým, pretože Boh sa takto pozerá na každého človeka. A tak, hoci sa to zdá byť rozporuplné, môžeme byť neužitočnými služobníkmi a súčasne kráľovským kňazstvom, pokorní a súčasne vznešení, plní vnútorného pokoja a súčasne majúci podiel na veľkých a krásnych premenách v nás aj okolo nás.

 

fr. Reginald Adrián Slavkovský, OP