Dnešný evanjeliový úryvok je jeden z tých, v ktorých sa spomína Otec, Syn aj Duch, a ktorý prispel k formulovaniu náuky o Trojici. Trojica je slovo, ktoré sa v Písme nikde nespomína, hoci intuitívne bola viera v Trojicu prítomná od počiatkov kresťanstva.

Postupné prehlbovanie tajomstiev viery je aj odkazom dnešného evanjeliového textu: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy.“ V gréckom origináli slovo „uvedie“ znie „hodegesei“, tvar od slovesa „hodegeo“ – viesť, ukazovať cestu, učiť. Porovnanie s inými miestami, kde je toto slovo, nám pomáha hlbšie porozumieť aj tejto vete. Plnosť pravdy nemôžeme tu na zemi dosiahnuť, ale keď sa necháme viesť Duchom, bude sa nám postupne odkrývať.

V centre tejto nekonečnej pravdy je tajomstvo Trojice. Je to tajomstvo, ktorého racionálne pochopenie a priblíženie slovami je tým menej dôležitým. Oveľa dôležitejší je spôsob, akým je prítomné v našich životoch. A treba povedať, že ono sa skrýva aj v hĺbke skúsenosti každého človeka. Skúsme si to trochu priblížiť.

Prvá úroveň viery spočíva v tom, že hoci nám zmysly, ktorými vnímame svet, neukazujú Boha, predsa na neviditeľnom pozadí sveta odkrývame Boha ako toho, od ktorého všetko vychádza a ku ktorému sa všetko vracia. To je perspektíva, ktorú zdieľame s ostatnými monoteistickými náboženstvami. Jeho jednoduchšie podoby vnímajú Boha ako monarchu na spôsob ľudských vládcov. Za tým je ešte dosť povrchné vyhodnotenie našej skúsenosti. Seba, svoje telo si totiž nosíme stále so sebou, a preto prvým a najjednoduchším vysvetlením tohto faktu je možno neuvedomovaná predstava, že ja som stredobodom sveta a že podstatou toho, kým som, je toto moje oddelené ja prebývajúce v mojom tele. Vtedy som ponorený do sveta vecí a tiel, ktorý v jazyku vyjadrujú podstatné mená. To je perspektíva ega alebo vonkajšieho človeka, ako hovorí sv. Pavol.

Druhá, vyššia úroveň viery ide ďalej a rozpoznáva Boha ako Lásku, ako Trojicu, ako vzájomné nekonečné zdieľanie. Vtedy aj seba začíname vnímať ako uzly vzťahovosti a diania, ktoré v jazyku vyjadrujeme slovesami. Môžeme si to všimnúť na deťoch: Dieťa je šťastné preto, lebo mu je dávané všetko, čo potrebuje, a ono tiež dáva všetko: svoju chuť žiť, radosť. Dokonca aj keď začína hovoriť, najprv o sebe nehovorí v prvej osobe – nepoužíva slovo „ja“. To, čo dieťa dostáva, je v prvom rade bytie ako vnútorný dar. Vonkajšie veci ako jedlo, postieľka, šatočky, náruč mamy… sú len tieňom toho nekonečného vnútorného daru. Toto darovanie bytia v pohľade na dieťa nám môže pomôcť vytušiť aspoň v zjednodušenej podobe niečo z tajomstva Trojice. Otec nie je mysliteľný inak, iba vo vzťahu k Synovi. Dáva sa mu celý, celý sa vyprázdňuje, takže nezostáva nič. Vlastne Otec sám osebe ako samostatná skutočnosť ani neexistuje. Všetko, čím je, je jeho vzťahovosť. A Syn si nič nenecháva pre seba, všetko vracia Otcovi. A toto vzájomné prúdenie, táto výmena je Duch Svätý. My pri hovorení o nich používame podstatné mená – Otec, Syn a Duch –, ale podstatou Trojice nie sú tri oddelené skutočnosti, je ňou nekonečná plnosť prejavovania lásky, vzťahovosť.

Trojičný pohľad na naše životy a najmä na naše vzťahy úplne mení perspektívu. Moderný človek chce byť samostatný a čo najviac nezávislý od druhých. Súčasná západná spoločnosť to do veľkej miery umožňuje: ekonomicky, politicky, svetonázorovo môže ísť každý do veľkej miery svojou vlastnou cestou. A predsa v trojičnej perspektíve sme všetci prepojení ako spojené nádoby, sme skôr uzlami vzťahov a dianím než niečím pevným a oddeleným od druhých. Pred nami samými je naša podstata skrytá. Sme vzťahmi.

Zrelé kresťanstvo je pozvaním podieľať sa na Božom osobnom živote lásky. To znamená, že Boh nás prijíma bez podmienok a za všetkých okolností nám preukazuje svoju milosť. Pre Boha nikdy nie sme predmetmi alebo poddanými, nemôže ináč než milovať svoj obraz v nás, obraz, ktorý je hlboko v duši každého človeka.

 

fr. Reginald Adrián Slavkovský, OP