Evanjeliový text dnešnej slávnosti nám pripomína udalosť Zvestovania. V jeho centre je postoj jednej mimoriadnej ženy – Márie. Písmo nám ju ukazuje ako navonok nenápadnú ženu, ktorá ničím zvláštnym nezaujala ľudí, ktorí sa s ňou denne stretávali. Súčasne však tiež ako ženu duchovne bdelú, ktorá nežila svoj život len v navyknutých automatizmoch a zabehaných koľajach a aj zdanlivo všedné situácie prežívala s Bohom, ako stretnutie s Ním, a tak nadobúdali nový rozmer, nový význam, silu hlbokej skúsenosti.

V stretnutí s anjelom, prostredníctvom ktorého povedala Bohu svoje „fiat, staň sa“, si môžeme všimnúť jej základný postoj: načúvanie, pripravenosť, otvorenosť. Jej duchovná intuícia ju správne viedla k tomu, že popri pokornom prežívaní svojej každodennosti pred Božou tvárou zostávala pozorná a otvorená. Na jednej strane len úprimne, s radosťou a jednoducho prežívala všetko, čo jej život prinášal. Jej viera jej však na druhej strane dávala odvahu pre otvorenosť Božím výzvam. Jej vnútro akoby bolo ponorené do prázdnoty a ticha, ktoré nechcela zaplniť svojimi túžbami a predstavami, ale trpezlivo čakala, kým On sám neprehovorí cez životné okolnosti. Ten jemný a zdanlivo nepatrný okamih jej rozhodnutia výrazne poznamenal dejiny celého ľudstva.

Krásne to v jednej zo svojich modlitieb ospievala sv. Katarína Sienská:

Ó, Mária, Mária, ty chrám Najsvätejšej Trojice!
Ó, Mária, ty more mieru, ty darkyňa pokoja!
Ó, Mária, ty nádoba pokory, v ktorej žije a žiari svetlo pravého poznania.
Ó, Mária, ja vidím, že to Slovo je v tebe, a predsa nie je odlúčené od Otca, ako slovo v mysli človeka, ktoré, hoci sa vysloví a iným odovzdá, predsa sa nevzdiali, ani neodlúči od srdca.
Na tebe, Mária, sa ukazuje sila a slobodná vôľa človeka; veď Boží Syn nevstúpil do tvojho života skôr, ako si prejavila súhlas svojej vôle. Vyčkával pred bránou tvojej slobodnej vôle s úmyslom nikdy nevstúpiť dnu, iba keď ju otvoríš slovami: „Hľa, služobnica Pána: nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Sv. Katarína v tejto modlitbe vyjadrila hlbokú múdrosť o rozdiele medzi vonkajším a vnútorným svetom. Kým vo vonkajšom svete všetko, čo dám inému, sám stratím, vo vnútornom svete to tak nie je. Slová, ktoré poviem iným, zostanú aj mne. Keď svoj postoj lásky a prajnosti akokoľvek vyjadrím navonok, sám ho nestratím. Takto Boh Otec vyslovil svoje Slovo – Syna pre nás a vyjavil tým svoju lásku; nič z toho však nestratil. A keď sa slová lásky šíria a nájdu v srdci nejakého človeka živnú pôdu, môžu tam rásť a popri tom rozsievať lásku a pokoj všade naokolo.

Tak ako Ježiš vyčkával pred bránou slobodnej vôle Márie, vyčkáva aj pred bránou slobodnej vôle každého z nás. Prichádza nebadane, nevnucuje sa, skrýva sa medzi množstvom podnetov, ktoré prináša každý deň. Všetky veľké diela sa pritom rodia z čohosi tak nepatrného, ako je jemné vnuknutie, tichý hlas v nás, ktorý nás pozýva k tomu, aby sa slovo v nás mohlo stať telom.

Mária je v tomto pre nás výzvou. Žijeme v uponáhľanej dobe, valia sa na nás starosti a trápenia, a zdá sa nám príliš veľkým prepychom dopriať si chvíle zastavenia, ticha, modlitby, a možno sa tých chvíľ aj trochu bojíme, lebo by sme sa museli pozrieť pravde do očí. Mária nám ukazuje, že postoj načúvania nie je prepychom, ale naopak, je veľkou múdrosťou. Vďaka tomuto postoju Mária srdcom videla, čo je dôležité, vďaka tomu vôbec mohla rozpoznať volania tichého Božieho hlasu a nehnať sa za niečím iným. S jej pomocou sa môžeme takto zastavovať aj my.

fr. Reginald Adrián Slavkovský, OP