Odkedy nás Kristus povolal nasledovať ho, prvé pokušenie pre nás nemusí byť „obzerať sa späť“ (Lk 9,62) alebo neopustiť všetko (Lk 14,33), ale skôr zastaviť sa na ceste; usadiť sa. Namiesto napredovania sa môžeme ľahko uspokojiť s čestnou priemernosťou. Ďaleko od toho, o čom sme snívali na začiatku cesty s ním. Ale ak už nepozeráme na cieľ, ako k nemu môžeme napredovať?

„Zatiahni na hlbinu!“ „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali… Ale na tvoje slovo spustím siete,“ Šimonova odpoveď neskrýva sklamanie nad neúspešnou prácou celej noci, ale poslúcha Učiteľa, ktorého počúval dlhý čas vyučovať zhromaždený dav; dáva bokom vlastné presvedčenie skúseného rybára a dôveruje mu. Vieme, čo sa stalo potom. Keď vidí siete plné rýb, Šimon si uvedomí priepastnú vzdialenosť medzi ním, „hriešnym človekom“, a tým, ktorého teraz oslovuje „Pán“, teda menom, rezervovaným Bohu. Vnútorne premenený Šimon Peter na vyzvanie Pána opúšťa svoje siete a nasleduje ho. Galilejský rybár sa tak stane Kristovým apoštolom a Skalou, na ktorej Kristus vybuduje svoju Cirkev.

Druhé pokušenie, ktoré často ohrozuje našu duchovnú cestu, je presvedčenie, že jej výsledky závisia od našej schopnosti plánovať a konať. Boh od nás určite žiada reálnu spoluprácu s jeho milosťou. Preto nás vyzýva, aby sme do našej služby Božiemu kráľovstvu vložili všetky svoje intelektuálne a praktické schopnosti. Ale beda, ak by sme zabudli, že bez Krista nemôžeme nič urobiť (Jn 15,5). Modlitba nám pomáha žiť v tejto pravde. Ona nám stále pripomína prvenstvo Ježiša a svätosti v našom živote. Ak to nerešpektujeme, môžeme sa diviť, že naše duchovné alebo pastoračné plány zlyhávajú a zanechávajú v nás pokorujúci pocit sklamania? Potom vyzeráme ako učeníci v dnešnom evanjeliu: „Celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili.“ A to je okamih viery, modlitby a dialógu s Bohom, ktorý otvára srdce prúdu milosti a umožňuje Kristovmu slovu, aby nás preniklo so všetkou silou: „Zatiahni na hlbinu!“

Hlbina znamená predovšetkým miesto, kde nemáme nič pod kontrolou. Nové výzvy v našom živote, ale aj strach, nepochopenie, či utrpenie. Dôvera v Krista vedie k tomu, že s ním zdieľame tiež cestu utrpenia a smrti. Ježiš nám nikdy nesľúbil ľahký život (nikde v Biblii nenájdeme prísľub ľahkosti a pohodlia). V skutočnosti náš Pán povedal, že všetci, ktorí ho nasledujú, zažijú prenasledovanie, zradu a utrpenie. Dôvod je jasný: všetci, ktorí nasledujú Krista, sú vtiahnutí do jeho vlastného života a sám Ježiš zažil prenasledovanie, zradu (dokonca tých najbližších) a hlboké utrpenie. To, čo sa z ľudského pohľadu zdá byť porážkou, keď pozeráme na tajomstvo kríža, stáva sa zárukou istého a definitívneho víťazstva. Skutočné šťastie nájdeme, keď odpovedáme na Kristovu lásku, nasledujeme ho a zjednocujeme sa s ním, čo zahŕňa tiež prechod cez kríž ku vzkrieseniu.

Povolanie nasledovať Ježiša je výzvou nasledovať ho po všetkých cestách, kadiaľ nás povedie. Je zároveň pozvaním nasledovať ho až do konca. Dnešné evanjelium je pre nás výzvou, aby sme v sebe obnovili túžbu nasledovať ho horlivo ako na začiatku, a kráčali za ním aj po nových a nečakaných cestách až do Kráľovstva, kde na nás čaká.

fr. Samuel Peter Lovás, OP