Dôležitý detail nášho dnešného evanjelia – tak, ako vlastne každého, ktoré pri svätých omšiach čítame – je jeho kontext. V tomto prípade myslím predovšetkým stať, ktorá nášmu evanjeliu predchádza. Tesne predtým, ako prišiel do Nazareta, kde sa dnešné evanjelium odohráva, urobil totiž Kristus dva zo svojich najväčších zázrakov: vzkriesil mŕtvu 12-ročnú dcéru predstaveného synagógy Jaira a uzdravil ženu, ktorá 12 rokov trpela na krvotok.

 

Napriek týmto zázrakom však v neho Nazaretčania neveria, lebo ho poznajú od malička. To isté sa môže ľahko stať aj nám. Mnohí tiež poznáme Krista od malička – chodíme do kostola, počúvame stále sa opakujúce state z Božieho Slova, slávime Eucharistiu. Niekedy to vyzerá, akoby nás už Pán ani nemal čím prekvapiť. Ale je to naozaj tak? A čo s tým robiť?

Ak by sme si niekedy začali myslieť, že nás Pán Boh už nemá čím prekvapiť, mali by sme si dať pozor, aby sme si tak neprivodili osud Jóba. Ale nakoniec jóbovské skúšky sa skôr či neskôr, vo väčšej či menšej miere musia dotknúť každého z nás. Prečo to hovorím s takou istotou? Lebo sám Ježiš povedal, že nás čaká presne ten istý údel ako jeho: nepochopenie a zrady aj od najbližších, bolesť, utrpenie a smrť. To všetko preto, že kresťan na seba krstom berie Kristov údel.

Svätý Tomáš Morus krátko pred svojou mučeníckou smrťou napísal svojej dcére: „Nemôže sa stať nič, čo by Boh nechcel. A čo chce on, je v skutočnosti to najlepšie, aj keby sa nám to zdalo zlé.“ To sa netýka len nejakých neočakávaných prírodných katastrof, ako bolo pred pár dňami tornádo na Morave; ale tiež úmyselných zlých ľudských skutkov, ktoré Pán Boh dopustí. Potrebujeme však zdravý rozum a svetlo Ducha Svätého, aby sme si vedeli správne vyložiť udalosti a rozlíšiť v nich Božiu vôľu. Dôležité je vyhnúť sa pritom dvom úskaliam: osudovosti a tvrdohlavosti. Osudovosť odmieta vziať vážne zodpovednosť človeka a spoluprácu, ktorú od nás Boh očakáva. To vyžaduje iniciatívu a podstúpenie rizika. Boh chce, aby som sa skutočne vložil do projektu, ktorý sa mi zdá dobrý a v súlade s Jeho vôľou, a nenechal sa odradiť prvým náznakom ťažkostí. Ak sa trebárs chcem stať od detstva učiteľom, lebo mi to príde ako najkrajšie povolanie, nenechám sa odradiť prvým študijným nezdarom na skúške. Ale ak ma z prvej skúšky vyhodia štyrikrát po sebe, múdrosť radí, aby som prehodnotil výber cesty, ktorá sa v mojom prípade javí ako slepá ulička.

Je treba zachovať si od našich plánov určitý vnútorný odstup. Odpútanosť svedčí o tom, že chcem predovšetkým ostať slobodný pre Božiu vôľu, ktorá vždy sleduje vyššie dobro pre nás. Svätý Ján Zlatoústy v homílii pred svojím núteným odchodom do vyhnanstva vyznal: „Hovorím vždy: „Buď vôľa tvoja.“ Nech robím nie to, čo chce ten alebo onen, ale to, čo chceš ty. A to je moja veža, moja nepohnuteľná skala a pevná palica pre mňa. Ak to chce Boh, nech sa tak stane.“

A čo teda robiť vtedy, keď sa nám náš kresťanský život stane rutinou? Nemusíme vôbec panikáriť. Hlbšie poznávanie Krista v istom zmysle totiž vedie k zovšedneniu, presne tak ako sa to deje v živote manželov, ktorým životný partner musí po čase zovšednieť, či v tej istej dlhoročnej práci, alebo s priateľmi. Nemusí to byť žiadny problém. Naopak, svedčí to o existencii skutočného vzťahu, nemusíme už dookola riešiť niektoré banality ako na začiatku. Ale podobne ako v rodine alebo s priateľmi, ani s Kristom by sme nikdy nemali zabudnúť, kým je on pre nás, kým sme my voči nemu a že sme na ňom závislí.

Samuel Peter Lovás, OP