Najvýstižnejšie o základnom postoji Kristovho učeníka hovorí asi tento evanjeliový verš: „Veru, veru, hovorím ti: keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš,“ (Jn 21,18) povie Zmŕtvychvstalý Petrovi, ktorý si určite nepredstavoval, že nasledovanie jeho majstra bude pre neho znamenať násilnú smrť. Ani mu to nenapadlo, keď sa s ostatnými apoštolmi dohadovali, ktorý z nich je väčší. A nemyslel si to ani vtedy, keď mu Ježiš adresoval tieto slová. Čo ho na ten jeho kríž neskôr doviedlo, bola láska. Peter miloval svojho Pána celým srdcom. Presne podľa najväčšieho prikázania Zákona. Dá sa však láska prikázať?

Niektorí hovoria, že ak Bohu slúžime, nemilujeme Ho, lebo slúži len otrok. Nie je však lásky k Bohu, ktorá by bola nezávislá od čnosti nábožnosti. Taká láska by chcela milovať Boha bez toho, aby uznávala našu úplnú závislosť na Ňom. A tiež nie je čnosti nábožnosti, ktorá by bola oddelená od lásky k Nemu. Aká je teda pravá čnosť nábožnosti? Predmetom tejto čnosti sú vnútorné a vonkajšie skutky, ktoré robíme, aby sme Boha uctievali. Podľa sv. Tomáša Akvinského má čnosť nábožnosti dve charakteristiky: 1) požaduje konať skutky pre Boha a 2) ide o skutky, ktoré Mu dlžíme podľa spravodlivosti. Keď dávame Bohu naše srdce, ide o teologálnu čnosť lásky. Tú Mu tiež dlhujeme. Keď Mu dávame vnútorné alebo vonkajšie prejavy lásky, úcty, vďačnosti a našej závislosti na Ňom – to je čnosť nábožnosti.

Ak niekoho milujeme, snažíme sa spoznávať, čo sa mu páči. Pomôže pritom, ak nám milovaný sám prezradí svoj preferovaný „jazyk lásky“. Boh svoj jazyk lásky prezrádza v prikázaniach. Kľúčové slovo vystihujúce postoj, ktorý od nás pritom Pán očakáva, je… súhlasiť. Súhlasiť s tým, že nebudeme odplácať zlým za zlé. Že budeme milovať aj svojich nepriateľov, a že budeme milovať Boha tým, že prijmeme požiadavky povolania, ktoré sa nám dostalo. Pretože súhlasiť znamená dať sa opásavať – Bohom a ľuďmi – a milovať.

 

fr. Samuel M. Lovás OP