Slovo sa stalo telom

Jn 1, 1-18

Večný, nepreniknuteľný Logos prebýva medzi nami ako dieťa. Dieťa, ktorého najdôležitejším znakom je to, že je úplne závisle od matky. Všemohúci Boh, dobrovoľne prijíma bezmocnosť. Vyvolený ľud mal iné predstavy o Mesiášovi. Ak to má byť sluha, tak taký, ktorý bude trpieť ako silný rytier, ktorý vie znášať ale aj uštedriť rany. Ale Mesiáš v novonarodenom dieťati?

Aké slovo nám môže pomôcť  porozumieť tajomstvo Vianoc? Je to slovo filantropia, zamilovanie do človeka. Svätý Ján Pavol II. hovorieval: „Človek nemôže žiť bez lásky“. Niekto  môže povedať, že  spasiteľov ako Ježiš bolo v dejinách veľa, každé náboženstvo má nejakého záchrancu. Čo to znamená, že v Kristovi nachádzame  plnú pravdu tajomstva Boha a človeka? Kľúčovou je veta: „človek nemôže žiť bez lásky“. Človek je sám sebe nezrozumiteľný, nepochopí seba bez lásky. Človek neodkryje pravdu o sebe, ak nie je milovaný. Niečo tragický absurdné je v skúsenosti človeka, ktorý je zbavený lásky. Ak chýba láska medzi manželmi, rodičov voči deťom a naopak, tak ich niečo veľmi bolestne zraňuje. Lebo všetci ľudia sú povolaní k tomu, aby odkryli svoju plnosť cez skúsenosť lásky.

Zmysel ľudského života nie je ukrytý v hrubých knihách ani vo veľkom poznaní. Zmysel svojho života odkrývame v láske, ktorá nemôže ostať ideou. Láska sa musí človeka dotknúť. Aby sme sa mohli dotknúť je potrebné mať telo. Aby láska mohla žiť musí byť vtelená. Iba živý človek môže milovať.

Boh sa stáva človekom, „slovo sa stalo telom“. Je to svedectvo lásky Boha k človeku. Aristoteles hovorieval, že priepasť medzi Bohom a človekom je taká veľká, že človek ju nikdy neprekročí.

Áno, ten krok k nám ľuďom urobil Boh. Jeho láska je milosrdná, to znamená, že sa skláňa k našej nemohúcnosti, našej bolesti. Láska sa musí dotknúť, ako matka pritúli svoje dieťa, ako dievča chlapca ktorého miluje… Tak sa nás Boh chcel dotknúť svojou láskou. Kvôli tomu sa stal jedným z nás. Boh sa skláňa sa k tomu, čo je slabé, nemocné, smrteľné. Skláňa sa preto, aby odkryl to čo je v človeku najkrajšie. Tým najkrajším v každom človeku je rôznym spôsobom zranená  túžba byť milovaný, byť dôležitý pre niekoho kto je pre mňa blízky. Vianoce to je Emanuel –  Boh s nami. Najkrajšie na dieťati je jeho bezbrannosť. Je to nepochopiteľné tajomstvo, že ten ktorý preniká vesmír, rozhodol sa v bezbrannosti prebývať s nami, byť jedným z nás.

Je to plameň Božej lásky, ktorý odkrýva a osvetľuje cestu, ktorá sa rozprestiera pred nami. Prijatie tohto plameňa znamená zmeniť stratégiu svojho života. Boh sa v Ježišovi stal pre nás ľudský, preto aj my sa máme stávať ľudskejšími voči sebe navzájom. Ľudský to znamená milujúci a opatrujúci. Láska, to je bezbrannosť každého z nás.

fr. Šimon Ján Tyrol, OP