Milí priatelia, v dnešnú nedeľu slávime sviatok Krista Kráľa. Načo vlastne myslíme, keď počujeme slovo „kráľ“? Aké asociácie v nás toto slovo vyvoláva? Všetci vieme, že ak ešte existujú nejakí králi, tak dnes prakticky nemajú čo povedať.

 

 

 

Možno pri slove „kráľ“ myslíme na významné veľkolepé udalosti. V Anglicku vidieť počas dôležitých sviatkov, ako sa kráľovná s princom vezú v obrovskom koči s veľkou pompou.  Keby sme sa v staroveku opýtali ľudí, čo si predstavujú pod slovom „kráľ“, alebo čo si spájajú so slovom „kráľ“, pravdepodobne by povedali, že kráľ je ten, kto ide s nimi do vojny, lebo to bolo pre nich najdôležitejšie. Potrebovali niekoho, aby ich viedol vo vojne a niekoho, kto bude stáť v čele, keď sa budú musieť brániť. Tretia myšlienka o „kráľovi“ sa ako červená niť tiahne celými dejinami sveta: kráľ ako tyran, ako ten, ktorý vykorisťuje ľudí a svojich poddaných, ktorý sám žije v nádhere a prepychu a pre ktorého všetci ostatní pracujú a ktorých utláča.

Ak by sme sa Boha spýtali, ako si predstavuje kráľa, čo si spája s týmto slovom, v Biblii dostávame úplne inú odpoveď. Keď Boh hovorí o kráľovi, má na mysli obraz pastiera. Má na mysli obraz, že existuje niekto, kto nezneužíva ľud, ale kto sa stará o to, aby ľud našiel dobré pastviny, aby boli zranení obviazaní, vyhnaní privedení naspäť, stratení nájdení a silní chránení.  A tak Boh znova a znova hovorí v Starom zákone, keď dáva svojmu ľudu Izraelovi kráľa, počnúc Saulom cez Dávida a mnohých iných kráľov: „ustanovil som môjmu ľudu pastiera, toho, kto sa stará o môj ľud“. Veľkým problémom sa však stáva to, že pastieri, vodcovia ľudu, neberú svoj úrad ako službu pastiera.  Boh sa sťažuje prorokovi Ezechielovi,  že pastieri nepasú jeho ľud, ale pasú sami seba. Boh opakovane odmieta kráľov a aj veľkňazov v Starom zákone, pretože nechápu svoju službu ako službu pastiera, pretože pasú iba seba, pasú „svoju ovečku“ a cele stádo nechávajú bez povšimnutia.

V dnešných politických pomeroch zvyčajne už nemáme kráľov, ale prezidentov, kancelárov a iných vládcov. Vždy si musia uvedomovať,  že ich moc im bola zverená Bohom,  že táto moc im bola len prepožičaná.  A Boh stále chce, aby chápali výkon svojej moci ako službu pastiera. Ak to tak nerobia, Boh ich pokladá za nič a ich moc im bude vzatá. To isté platí aj pre Cirkvi. Latinské slovo „pastor“ znamená v slovenčine „pastier“. Tam, kde pastieri už nepasú ľud, kde sa nestarajú o ovce , kde sa len „promenádujú“, v Božích očiach sú pokladaní za nič. Preto Boh hovorí prorokovi Ezechielovi v prvom čítaní: Toto hovorí Pán, Boh: „Hľa, ja sám vyhľadám svoje ovce a ujmem sa ich“. A Boh to naozaj aj urobí. Posiela pastiera, ktorý sa s konečnou platnosťou postará o ovce, konkrétne Ježiša Krista.

Keď dnes oslavujeme Krista ako Kráľa, potom by sme nemali mať na pamäti nejakého víťaza, ani toho, kto ide do vojny, ani toho, kto iba reprezentuje. Mali by sme mať pred očami obraz Dobrého pastiera, ktorý dáva svoj život za ovce. Dodnes je to On, kto hľadá stratené, ošetruje zranené, pozdvihuje choré, stráži a vedie tučné a silné ovce, aby našli dobrú pastvu. To je On, Dobrý pastier. Ježiš povedal učeníkom: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 25-28).

Na tomto svete bolo veľa kráľov, za ktorých zomrelo množstvo poddaných. Náš Kráľ to však robí úplne opačne. On zomiera za poddaných, zomiera za každého jedného z nás. Amen

fr. Stanislav Peter Vavrek, OP