Pozvanie na svadbu a protokol

Podobenstvo dnešnej nedele je o svadbe. Podľa židovskej kultúry, pár bol zasnúbený už dlhý čas pred skutočným manželstvom. Sľub pri zásnubách bol práve taký záväzný ako manželský sľub. Keď nastal deň svadby, ženích šiel do domu nevesty. Tam sa konala obradná slávnosť. Potom sa ženích a nevesta spolu s veľkým sprievodom vrátili do domu ženícha, kde sa konala hostina, ktorá často trvala celý týždeň.

 

Neprišli by ste na oslavu sestrinej svadby, otcovej osemdesiatky, či zlatej svadby rodičov? Ani po tom, čo vás dvakrát výslovne pozvali? Ak nie, muselo by za tým niečo byť. Nahnevanie sa staršieho syna, ktorý má pocit neslobody a nutnosti splniť otcov príkaz napriek inému názoru /Lk15,25-32/. Bez výhovorky prídu len tí, ktorí majú s pozývajúcim vzťah. Tých netreba lákať na pozabíjané voly a dobytok. Nie každý musí mať s pozývajúcim srdcervúci vzťah. Napriek tomu, prečo ostatní neprišli? Boja sa , že ho tiež budú musieť pozvať? Na hodenú rukavicu by sa malo odpovedať. Na ponúknutú lásku sa dá odpovedať len dvoma spôsobmi – buď ju opätujeme, alebo sa zdvorilo vyhovoriť na nové pole, na novokúpené voly, či na nutnosť svadobnej cesty. Ako vidno, Boh môže ponúknuť čokoľvek- dokonca aj život svojho Syna/Mt22,6/. Radi sa na jeho hostina zúčastnia len tí, ktorí sa vzťahu s ním neboja.

Prečo čaká ženích, že všetky družičky budú mať dostatok oleja? Hovorí o tom v inom podobenstve o desiatich pannách, ktoré vyčkávali na ženícha, aby ho sprevádzali so zažatými lampami. /Mt25,1-13/  Tieto panny čakali na sprievod. Dúfali, že sa zúčastnia na svadobnej hostine. Keď však čakali a ženích neprichádzal, päť z nich minulo svoju zásobu oleja. Po čase si kúpili ďalší olej, ale bolo úž príliš neskoro na to, aby sa dostali na svadobnú hostinu. Keď sa Ježiš vráti, vezme svoj ľud do neba. Musíme byť pripravení. Duchovná príprava sa nedá kúpiť alebo požičať v poslednej minúte. Vzťah, ktorý máme s Bohom, musí byť náš vlastný.

Ako sa Ježišov Otec môže takto pýtať? Nevie, že namiesto pozvaných hostí sedia na svadbe ľudia, ktorých sluhovia našli na námestiach a pod mostom – bezdomovci, chudobní, alkoholici, zahraniční robotníci, migranti? Prečo čaká od týchto ľudí, ktorí si na cestu neberú dvoje šiat, že prídu na svadbu v svadobnom obleku? Svadobné šaty sú znakom pripravenosti. Nejde o módny protokol, ale o oblečenie vnútra. Všetci sú síce privedení na svadbu akoby náhradníci, ale neprotestujú. Ako chudobní nikdy nemali príležitosť zúčastniť sa na kráľovskej svadbe. Práve títo ľudia sa na ňu nesmierne tešia. A radosť je ich svadobným rúchom. Človek bez svadobných šiat je človek bez radosti. Sedí na svadbe ako z povinnosti a najradšej by bol vonku. Preto mu to kráľ umožní. Tento človek je síce chudobný, ale keď nechcel, nemal na svadbu chodiť. Je lepšie byť vonku z presvedčenia, ako dnu nasilu.

Výrok Gilberta K. Chestertona, ktorým provokoval anglických puritánov: “Katolicizmus znamená steak, cigaru a pohár portského“. Je naznačením, že kresťanstvo je náboženstvom oslavy, hostiny, hodovania a radosti. Aj napriek všetkým problémom či čiernym kúskom puzzle. Aj tie tam patria. J

Otec aj ženích aj duch chcú, aby sa s nimi všetci pozvaní úprimne tešili. Nepotrebujú na hostine komparz kvôli svadobnej fotkeJ . Dvere do radosti svadby nemusí zatvárať ženích. Zatvorili si ich hlúpe panny aj pozvaní hostia už dávno vo svojom srdci.  A čo ja? Čo ty? Brat- sestra?