Ježiš v dnešnom evanjeliu pozýva svojich učeníkov ku milosrdenstvu vysokej úrovne. Z našich úst nemôžu vyjsť slová odpustenia, kým v našom srdci poskytujeme útočisko zlosti, hnevu alebo roztrpčeniu voči bratovi, sestre.

Katechizmus nám pripomína, že pravé odpustenie prináša so sebou „živú a z hĺbky srdca prameniacu účasť na svätosti, milosrdenstve a láske nášho Boha“ (KKC 2842).

Popravde nie je to vždy jednoduché. Niektoré zranenia zo strany našich bratov a sestier ľudí sú tak hlboké, že nie je v našej moci necítiť urážku a zabudnúť na ňu (KKC 2843). Predsa však ak sme si vedomí toho a pamätáme na to, koľko Boh odpustil nám, môžeme sa vyhnúť postoju sluhu, ktorému bolo odpustené a ktorý aj napriek tomu nedokázal odpustiť svojmu spolu sluhovi.

Ako možno chápať odpustenie? Občas sa stretávam s tým, že ľudia chápu odpustenie ako vedomú ignoranciu toho, kto im ublížil. „Už som na to zabudol a odpustil som“ vravievajú, no nie sú schopní prehodiť s dotyčným jediné milé slovo. Takto sa však odpustenie nechápe. Odpustenie nie je slepota voči nespravodlivosti, ktorá sa udiala. Odpustenie je ochota aktívne, pritiahnuť toho, kto nám ublížil späť do spoločenstva s nami. Nie je správny postoj, ktorý sa tak často v dobrej vôli snažíme zaujať: „Ublížil si mi a ja sa cez to povznesiem, zabudnem na to.“

Pre mňa fascinujúci obraz odpustenia je v Jánovom evanjeliu. Boh po tom, čo ho ľudia opustili a následne zabili, prichádza po vzkriesení k učeníkom. A čo im hovorí? Slová odpustenia: „Pokoj Vám“…  a nanovo s nimi vytvára spoločenstvo…

fr. Vavrinec Radoslav Mitro, OP