Pomyselne stojíme v tejto chvíli spolu s Kristom na začiatku jeho Veľkonočného tajomstva. Kvetná nedeľa, i keď vidí predovšetkým dav ľudí vítajúcich Krista vstupujúceho do Jeruzalema, kdesi v úzadí však vníma aj jeho odporcov, ktorí mu idú v ústrety s úplne iného dôvodu.

Je zavŕšené rozhodnutie zbaviť sa ho, a tak sa hľadá už len dôvod na odsúdenie. V liturgii Kvetnej nedele sa akoby tieto dva davy zlievajú. A v konečnom dôsledku si človek kladie otázku: Je tu vlastne niekto, kto by Ježiša nezradil? Áno sú tam. Možno v úzadí, ale predsa blízko. V duchu sa aj my chceme zaradiť. Medzi tých verných, volajúcich Kristovi na slávu. Avšak zároveň sa v pokore zháčime a uvedomíme si, že vlastne nie je také isté, či stojíme na tej správnej strane.

Či aj to naše volanie na slávu sa nezmení v odsúdenie Boha. No Ježiš, tak ako v tejto chvíli prijíma túto slávu, ktorá sa mu preukazuje, tak zároveň prijíma aj odmietnutie, potupu a smrť, ktorej ide v ústrety, ako to predpovedá. Nedá sa nevidieť, že sa tu akoby spája prijatie všetkých. Či už stoja na tej, či onej strane. Boh nemôže konať inak. Chce objať všetkých. Že sa toto prijatie spojí vo chvíli, keď otvorí svoju náruč na kríži, to ešte v tejto chvíli ľudia nevedia. Nevedia, že táto náruč zostane stále otvorená. Vidí a počuje naše „Hosanna“ i „Ukrižuj ho!“ Nebráni sa ani jednému. Až tam na kríži totiž človek spozná, že Boh nie je naším protivníkom, ale priateľom. Že naším jediným protivníkom je iba hriech a smrť. I preto Ježiš ide v ústrety každému človeku. Aby pochopil, akú veľkú lásku má Boh ku každému človekovi a akou veľkou obetou musí byť táto láska naplnená.

 

fr. Chryzostom František Kryštof, OP