„Niesol si kríž a šiel na miesto nazývané Lebka, po hebrejsky Golgota.“ Jn 19,17

Ježiš bol tak veľmi doráňaný po ukrutnom bičovaní, z celého jeho tela tiekla krv a ešte ho aj výsmešne tŕním korunovali. Je odsúdený na smrť. Obrovská psychická aj fyzická bolesť, ťarcha, kríž a to doslova! Napriek tomu, že bol vysilený, potupený, Ježiš necúvol, ale vzal kríž, aby tak mohol pokračovať vo veľkolepom diele spásy. Možno si si niekedy povedal/a, veď Ježiš bol Boh, bolo to pre neho také náročné ako to vnímame? K tomuto len toľko, že rovnako ako bol Bohom, bol aj človekom, vo všetkom okrem hriechu nám podobným. Teda vnímal bolesť, zradu, smútok… A všetko bolo mnohonásobne ťažšie ako tie naše kríže.

Počas toho ako tento ťažký kríž, zmáčaný jeho vzácnou krvou, za NÁS a za NAŠE hriechy niesol, áno, aj za Teba, čo teraz toto čítaš, zažil niekoľko extrémne náročných chvíľ. Trikrát padol pod ťarchou dreva kríža, pod ťarchou našich hriechov; padol, ale zakaždým vstal. To je odkaz aj pre nás. Keď padneme do prachu hriechu, a určite nie trikrát či tridsaťkrát, ale počas života nespočetne mnohokrát, vtedy nám práve Ježiš dáva nádej a silu znovu a znovu vstať a oprášiť sa vo svätej spovedi od prachu hriechov.

Ježiš sa na tejto náročnej ceste stretol aj so svojou matkou. Ach, aké bolestné muselo byť toto stretnutie. Keď vidíme trpieť našich blízkych, chvejeme sa, padáme aj my, aj keď sa nás to úplne netýka. Avšak snažíme sa rýchlo vstať, aby sme mohli byť oporou pre našich drahých a pomohli im niesť ich náročné životné situácie, ich kríže. V našich životoch to nemusí byť iba stretnutie s matkou či rodinou, môže to byť stretnutie s priateľom, susedom, známym, ba dokonca aj s neznámym, ako to bolo v prípade Šimona z Cyrény, ktorý pomohol Ježišovi niesť kríž, aj keď sám bol unavený. Neskôr Ježiš stretol Veroniku. Tá by mu s nesením kríža pomôcť nedokázala, no dokázala mu pomôcť inak, vľúdnym a veľmi láskavým gestom. Občas stačí iba láskavý pohľad, úsmev, pohladenie, objatie či iba vypočutie a ťarcha akéhokoľvek kríža je hneď oveľa znesiteľnejšia. Túto ukrutnú cestu nesenia kríža Ježiš končí, no utrpenie pokračuje, násilne ho obnažia, pribíjajú na kríž, posmievajú sa mu, on v obrovských bolestiach za nás umiera, ale nikomu nič nevyčíta, ba naopak, z jeho úst znejú slová odpustenia, prosby. Neuveriteľné! Po tom všetkom? Ako dlho sa vieme my hnevať, keď nám niekto spôsobí nejakú bolesť? Ako často sa hneváme na Boha, že na nás tieto bolesti dopustil?

Ježišova krížová cesta bola dlhá a veľmi náročná; možno ju prirovnať k ceste životom. Každý z nás má v živote mnoho rôznych ťažkostí, či už tých psychických alebo fyzických. Od malých detí po starčekov. Chudobní aj bohatí. Každý si niečo náročné so sebou počas života nesieme. Je však iba na našom rozhodnutí, či to všetko odovzdáme Bohu a dovolíme mu nám s tým pomôcť, a ako k tomu pristúpime. Všetkým potom povedal: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23). Ježiš to už za nás odtrpel, máme teda obrovské privilégium.

Vraví sa, že kríž je znakom spásy. Mnohí denne nosíme tento symbol na krku alebo ho máme vo svojich príbytkoch. Prečo ho máme? Ako módny doplnok? Či naozaj ako znak, že patríme Bohu? Nech nám denne aj tento symbol kríža, prítomný aj v prežehnaní sa, pripomína, že Boh už za naše ťažkosti a hriechy trpel, a že je v týchto náročných situáciách s nami.

Klaudia Bajusová