Zatvor oči a predstav si pred sebou ženu, ktorej život bol cestou plnou osobných bolestí. Bolesť zo straty, zo zrady, z choroby, z nenaplnenej lásky… Je to žena, ktorá pod krížom stála vedome. Ticho v tej hlbokej bolesti kontemplovala, nemala slov, stala sa „chudobnou“ prázdnou nádobou.

Predstav si jej pohľad, len si ho predstav. Díva sa na teba a ty v tichej bázni spočívaš v jej pohľade… hodinu, alebo možno sedem… a vidíš to jej levitovanie kdesi medzi nebom a zemou.

A teraz si predstav ženu s tým istým osudom, ktorá sa vedome nevyprázdnila, neostala pod krížom stáť, ale utiekla. Cíti veľkú krivdu (oprávnenú), cíti veľký strach (oprávnený), cíti neslobodu (oprávnenú) a mnoho iných ťaživých emócií, ktoré sú skutočne oprávnené, ale neposúvajú ju nikam.

Predstav si jej pohľad, len si ho predstav. Z jej očí smeruje naliehavá otázka: „Prečo?!“ a smeruje ho na teba, náhodného okoloidúceho. Prirodzene (neskôr si myslíš, že to bolo egoistické ) odkláňaš pohľad inde, nechceš vidieť to psychické zrútenie.

Ku ktorému z týchto pohľadov by si prirovnal pohľad tŕním Korunovaného? On vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby nám objasňoval tajomstvá našej ľudskosti a božskosti súčasne.

Tŕním korunovaný…

Na prvý pohľad čosi nezlučiteľné, ale nie pre mňa, lastovičku katolíčku. Mne je to jasné, budem trpieť a moja tŕňová koruna sa po smrti zmení na veniec slávy.

Skutočne tomu rozumieš správne? Bolesť putuje naším telom, srdcom, dušou a duchom do tej najvyššej časti tela, kde bola od vekov kladená kráľovská koruna. Symbol najvyššieho „titulu“, aký sme schopní v tomto živote dosiahnuť.

Pozor, ty bezduchý martýr, ktorý si myslíš, že trpieť je tá najvyššia kresťanská čnosť a súčasne pretekáš ako preplnená nádoba. Vylievaš sa do svojho okolia.

„ Stalo sa mi toto! Pozrite, trpím! Ale samozrejme, ja to obetujem…“

„Stalo sa to opäť! Otče duchovný, pomôžte mi! Veď mi dajte odpoveď, čo mi tým chce Boh povedať?!“

„Ďalšia rana…ja úbohá, všetko sa to na mňa rúti…nech mi Boh odpustí, ale viete, ten môj sused, bezbožník, život mu tak ľahko plynie…“

Blázon si, ak si myslíš, že prežívanie bolesti touto cestou ťa korunuje.

Bolesť cítiš preto ty, lebo ju máš skutočne prežiť ty!

Keď vidíš, že prichádza, postav sa pevne, narovnaj svoj chrbát a so všetkou gráciou Božieho dieťaťa jej otvor dvere. Nalejte si spolu horký čaj a pite ho v tichosti, dúšok po dúšku. Prenikaj do tajomstva jej významu. Skutočne uver, že ti Boh dáva len taký kríž, aký unesieš a odožeň od seba strach.

BOLESŤ JE PÚTNIK V TVOJEJ DUŠI, KTORÉHO ÚLOHOU NIE JE ZAPLÁTAŤ VŠETKY ZRANENIA SRDCA, ALE VYSTÚPIŤ VYŠŠIE A KORUNOVAŤ ŤA.

Renáta Bacúrová