Sú dni každodenné a dni, ktoré nás prehlbujú. Na prvý pohľad sa zázrak v Káne stal v najradostnejší deň roka. Veď kedy je človek radostnejší, ak nie vo chvíľach oslavujúcich lásku? Keď oslavuje to, k čomu bol povolaný a spôsob, akým môže prinášať ovocie?

Hľadali sme ju a dala sa nám spoznať. Jej intenzita vygradovala do tohto momentu. Čo sme ale nepredpokladali, je skutočnosť, že láska potrebuje svoju obeť.

„ Na svadbu pozvali aj Ježiša /…/“

Vnímali sme to ako dotyk neba, veď Pán nás požehnal svojou prítomnosťou na oslave. Radovali sme sa, opili sme sa túžbou a dali sme do toho všetko. Všetko naše víno bolo na stoloch…a to nie je samozrejmosť! Pozrime sa koľko ľudí si v rovnakej situácii nechá v komore pár litrov vína pre seba, na neskôr. My ale nie! Dali sme všetko, čo sme mali pre druhých, nech sú aj oni účastní na našej radosti z nájdenia lásky, z odkrytia jej tváre i pochopenia jej krásy.

Mysleli sme si, že dobrý úmysel bude odplatený a všetky ostatné starosti jednoducho dáme, utiahneme…

„Nemajú víno. “

Víno už nemáme a toto je jeden z najvyčerpávajúcejších dní nášho života. Preto prirodzene očakávame Božiu pomoc. Veď to nie pre nás samých, ale pre dobro, ktoré sa z tejto oslavy lásky bude šíriť svetom ďalej!

„ Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“

Neprišla hodina zázraku?! Naša hodina úplného vyčerpania už prišla, sme na okraji. Nemáme čas ani hodinu, ani minútu. Svadobní hostia odchádzajú.

Verím, že ešte čítate tieto slová, skrz ktoré sme sa priblížili k momentu úplného vyprázdnenia. Ešte stále máte pocit, že sa zázrak v Káne udial v idylickej atmosfére tanca a teplého letného večera? Áno, možno ostatní sa vo svojej opilosti ešte veselili, avšak zaľúbencov sa dotklo ticho a úzkosť z toho, že oslavu lásky neukončí zber plodov a oni ostanú len tak, úplne vyčerpaní, bez zmyslu ich dlho plánovaného úsilia.

Obetovali všetko, čo mali a predsa sa stali obeťami lásky. Je rozumné sa preto pýtať, či prístup zaľúbencov nebol iba výsledkom ich pochabosti zapríčinenej mladým vekom. Úplne sa otvoriť, vyprázdniť a potom čakať na zázrak?!

Dokonca aj prvá reakcia Ježiša. Zdá sa, že potvrdzuje myslenie tých racionálnejších z nás, ktorí by povedali: „Nemali ste sa nechať vaším nadšením opiť a víno podávať pomenej a dlhšie.“

Aj ja sama súhlasím, že takýto postoj je správny v riešeniach úloh, ktorým čelíme každodenne. Dá sa povedať, že je nevyhnutný pre zachovanie si fyzického, duševného zdravia i duchovného nadhľadu.

V tejto situácii musíme ale rozlišovať, o aký čas sa jedná. Ide o čas Kairos nie Chronos. Opisovaná svadba prebieha v čase, keď ich Boh požehnáva svojou špeciálnou osobnou prítomnosťou. Čas predznamenávajúci prehĺbenie viery a naplnenia nádob tým najlepším vínom.

Čo bolo pre samotný zázrak nevyhnutné?

  • Ich vášeň, ktorá nádoby vínom naplnila aj vyprázdnila v prirodzenom kolobehu života.
  • Ich úplné vyprázdnenie, vďaka ktorému mohli precitnúť a pochopiť hranice ľudského úsilia.
  • A napokon naplnenie vodou, ktorá má v sebe potenciál premeny. Jedná sa o akt, pri ktorom nepredkladáme to, nad čím máme kontrolu. Naopak predkladáme vodu, na hladine ktorej sa iba zrkadlí to, čo nikdy vlastniť nebudeme a predsa to nevyhnutne potrebujeme….milosť Božiu, milosť zázraku.

Prajem nám všetkým aby sme vedeli dobre rozlíšiť čas našej osobnej Kány. Aby sme konali nezištne a zapálene, keď je tak správne konať. A keď nad situáciou začneme strácať kontrolu, nebojme sa, hoc ako jediný, pred Bohom vysloviť: „Nemáme víno!“ Viera a pochopenie života sa môže prehlbovať iba u toho, kto sa vie odovzdať do rúk Stvoriteľa. Snažili sme sa, dali sme do toho všetko, ale nehrajme sa na hrdinov dokonca. Záver je moment, kedy napriek veľkému strachu musíme pustiť opraty z našich rúk a nechať konať Boha.

Kto môže pochopiť, nech pochopí. Amen

Renáta Bacúrová