V udalosti Ježišovho krstu môžeme nájsť isté paradoxy:

  • Ježiš prichádza k Jánovi, aby ho pokrstil, a pritom on sám je bez hriechu.
  • Ján, pre ktorého bolo krstenie a ohlasovanie Božieho kráľovstva všetkým, sa zrazu zdráha a Ježiša pokrstiť nechce (áno, tiež to vidí ako paradox).
  • Ján sa nakoniec poddá Ježišovej vôli, vyleje na neho vodu, ktorá by ho mala obmyť od „hriechov“. Avšak Ježišovi sa týmto gestom hriechy neodpúšťajú. Veď žiadne nemá. Naznačuje sa tu však iné tajomstvo. Ponorením sa v rieke Jordán Ježiš prijíma to, že on sám na svoje plecia vezme ťarchu všetkých hriechov. Mojich aj tvojich. Po krste, naplnený blízkosťou svojho Otca, začína žiť medzi ľuďmi, spolu s nimi sa raduje i smúti, spolu s nimi sa zhovára alebo mlčí…je s NIMI, aby oni boli s NÍM a aby boli preniknutí každým Jeho slovom.

Hmm a ja…som pokrstený/pokrstená, som kresťan, ale hovorí o tom moja každodennosť, moje slová a skutky? Som tým/tou, kto je verný svojmu KRSTU, kto tak ako Ježiš ide medzi ľudí, ohlasuje Božie slovo a kto sa dokáže zriecť seba samého? Asi je to paradox…som pokrstený, ale často tak nežijem, často to nedokážem. Prečo? …som JA stále s Ježišom tak, ako bol On s inými po svojom krste? Dovolím si povedať, že nie. Každé zlyhanie a hriech ma od Neho vzďaľuje a ja na Neho zabúdam. Ježiš vnímal pri svojom krste BLÍZKOSŤ OTCA a k tejto blízkosti pozýva aj nás. To znamená, že sa zas a znova obmyjeme od špiny hriechu a zas a znova, každé ráno, vykročíme do sveta s tým, ktorý je stále s nami, s JEŽIŠOM. Boh hovorí aj tebe: „Ty si môj milovaný syn/moja milovaná dcéra.“ …áno, hovorí to zas a znova, napriek našim pádom…paradox… Boh nás miluje a túži po tom, aby sme podobne ako Ježiš, v Jeho mene a s Ním vystúpili zo svojej ,,bezpečnej zóny“, išli a žili medzi ľuďmi a nebáli sa pre Neho obetovať to, čo máme… Tak čo, vydáš sa aj Ty na cestu Jeho paradoxov…?

Veronika Kaduková