Ježišovo konanie, po tom, čo ho farizeji a zákonníci vystavili skúške vo veci ženy prichytenej pri cudzoložstve, je prekvapujúce. Ježiš začal písať do zeme. Medzi odborníkmi na biblické vedy jestvuje mnoho názorov o tom, čo toto Ježišovo gesto znamenalo. Všeobecne prijímané je, že to jeho gesto má čo do činenia s časťou, ktorú čítame v knihe proroka Jeremiáša: “…všetci, čo teba opustia, budú zahanbení, čo sa vzbúria, budú zapísaní v zemi, lebo opustili prameň živých vôd, Pána…”(Jer 17,13). S týmto na zreteli, náš príbeh o žene zapadá do kontextu predchádzajúcich veršov Jánovho evanjelia.

Kontext, do ktorého je vsadené rozprávanie o žene, prichytenej in flagranti, je slávenie Sviatku stánkov. Počas Ježišovho verejného života bol tento sviatok spojený s veľkolepými obradmi. Jedným zo zvykov počas tohto sviatku, bolo načretie vody z prameňa Siloe, ktorú v slávnostnom sprievode niesli do chrámu a vyliali na oltár zápalných obiet. Evanjelista Ján nám napíše, čo Ježiš v posledný, veľký deň týchto sviatkov povedal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ (Jn 7,37)

Kristus sám je život ako hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ A v jeho rukách Mojžišov zákon nie je nástrojom rozsudku smrti, ale nástrojom života (Jn 17,14-24), ako sa o tom mohla presvedčiť aj žena z evanjelia. Ona z úst Krista nepočula slová opovrhnutia alebo slová odsúdenia. Nepočula však ani slová, ktoré by zľahčovali alebo banalizovali jej hriech. Ježiš jej adresoval slová milosrdenstva, ktoré sú jasnou a záväznou výzvou k obráteniu: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš.

fr. Vavrinec OP