Spolu s Jóbovými priateľmi sme počas víkendu ADOM pre vysokoškolákov (21. – 23. februára 2020) už tradične v Dominikánskom kontemplatívnom centre Pustý dvor nechali konfrontovať náš pohľad na Boha, ako ho poznáme. Jóbova skúška utrpenia nám odhalila zákutia našej duše, narušila „vierový“ tradicionalizmus a uzdravovala náš pohľad na Toho, ktorého nemožno poznať.

Jóbových priateľov nám zaujímavou prednáškou a následnou diskusiou predstavil brat Lukáš, sestra Blažejka nás seminárom landartu pozvala stvárniť hodnotu priateľstva. Kázne dominikánskych „súrodencov“ dotvorili celkový obraz témy, nad ktorou sme sa spoločne zamýšľali. Sobotný večer sa niesol v atmosfére fašiang, predpovedajúcich blížiace sa pôstne obdobie. Nedeľné kázania zúčastnených nás povzbudili a inšpirovali uvažovať aj v nasledujúcich dňoch v rôznych kútoch Slovenska a Česka, kde sme sa naplnení vrátili pokračovať v štúdiu či práci.

Utrpenia v tomto svete nie je málo. Situácia sa zdá byť zložitejšia, ak je súčasťou nášho osobného príbehu tak, ako sa skrze Jóba stala súčasťou príbehu Jóbových priateľov. Hľadáme príčiny a voláme po zodpovednosti rôzne skutky, predstavy či ľudí. Vytvárame si svet, na ktorý si dokážeme odpovedať. Chceme viesť dialóg s niečím, čo presahuje našu chápavosť. Chceme našu situáciu uchopiť, pomenovať a zaradiť do neúplnej mapy ľudského rozumu…

„Terezka, poď, urobíme jablká v župane.“

„Prosím, čo ??“ pomyslela som si a snažila som sa svoj údiv neprejaviť tak okato.

„No, veď…tu si dáme cesto, tu máme jabĺčka…a takto to budeme ukladať. Naučím ťa to, aby si si to mohla pripraviť, keď budeš potrebovať.“

„Ok, nechápem,“ rozum sa mi pomaly začínal zastavovať.

Lentvora ma tým najspontánnejším spôsobom vytrhla z môjho sveta domnelej filozofie. Na jej úprimnú vrúcnosť a detskú radosť z tvorenia sa nedalo odpovedať inak, ako posadiť svoj rozum na zadné sedadlo a robiť všetko tak, ako ma usmerňovala. Vôbec som nechápala, čo robím, čo sa mi snaží povedať a čo z toho vlastne vznikne. Cítila som sa byť stratená v kuchynskej revue ovocia a škorice a po chrbte mi prešiel studený pot z myšlienky v mojej hlave:

,,Terezka, ty chceš pochopiť tajomstvo Trojjediného Boha a nechápeš, ako sa robia „Jablká v župane“ ?“

Po týchto slovách som svojmu rozumu nedovolila už ani pípnuť v jeho sebaobrane. Ukladala som jablká a bez slova som ich posypávala škoricovým cukrom. Vtom vošla do kuchyne Mariš a prenikavým hlasom mi radostne zakričala do ucha: „Ty si taká užitočná!“

Aj keď nechápeme nič z toho, čo sa deje okolo nás, čo robíme alebo čím trpíme, nevadí… Čo ak na to nikdy nenájdeme odpoveď? Čo ak nikdy na tejto zemi nespoznáme Boha takého, aký je?

Stačí, ak sa naučíme prijímať situáciu, v ktorej práve sme, necháme sa premieňať Nepoznaným v Jeho láske a budeme vďační za malé veci, ktoré robíme, ktoré sa často zdajú byť zbytočné. A možno práve vtedy budeme užitoční viac ako si myslíme…

Terezka Šofranková