Jedným z charakteristických znamení našich čias je odpor k inštitucionálnym náboženstvám – najmä voči kresťanstvu a zvlášť katolíckej viere – a preferovanie osobnej spirituality. Keď niečo alebo niekto hovorí, že pozná objektívnu pravdu, hľadí sa naň s podozrením. Človek si radšej sám, pod rôznymi zámienkami, určí, čomu verí, čo je dobré a čo zlé, čo je jeho „bohom“, ktorému sa klania. Väčšinou si pritom nerobí nároky, aby sa jeho bohu (tomu, čo verí) klaňali aj ostatní. Aspoň nie hneď. Kam tento postoj vedie? Spočiatku má takýto človek často pocit veľkej slobody, keďže sa necíti byť ničím zviazaný. Každý takto „slobodný“ si vytvorí svoju vlastnú bublinu. Napokon ho to však vedie k izolácii a opustenosti, pretože jeho bublina nemá veľa spoločné s bublinou jeho blížneho.

V skutočnosti to ani nie je nič nové. Predsa už Adam a Eva sa po hriechu skrývali nielen pred Bohom, ktorého zradili, ale aj jeden pred druhým. Vytváranie svojho vlastného sveta a určovanie hraníc dobra a zla v ňom totiž nemôže viesť k zblíženiu ani k šťastiu. Aká je na to Božia odpoveď? „Čujte dnes jeho hlas: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia‘“ (Ž 95,8). Teda poslušnosť Božej vôli. Mohli by sme povedať, že poslušnosť je cnosť, ktorú je najľahšie popísať, ale najťažšie uvádzať do praxe. Odkiaľ vôbec poznáme Jeho vôľu? Zo Svätého písma, z prirodzeného zákona. Ale to nám často nestačí. Písmo aj prirodzený zákon si totiž stále môžeme vykladať po svojom. Preto nám Pán dal sv. Petra. Odkiaľ poznávame pravdu o Najsvätejšej Trojici, Panne Márii, dedičnom hriechu či antikoncepcii? Sväté písmo žiadnu z týchto záležitostí podrobne nerieši. Ale Kristus ich zveril Cirkvi a predovšetkým autorite sv. Petra, keď mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“ Peter je teda aj dnes pre nás zárukou pravdy, jednoty a pokoja. On nás prostredníctvom Učiteľského úradu (svojej katedry) neomylne učí porozumieť Písmu, Bohu aj nám samým.

fr. Samuel M. OP