Sme na konci nášho PUTOVANIA ZA POŽEHNANÍM. Sprievodcom na ceste nám bol patriarcha Jakub, ktorého život sme mali možnosť lepšie spoznať a mohli by sme povedať, že vôbec nebol vzorovým, ako by sme na prvý moment očakávali. Na ceste za požehnaním nás viedol muž, ktorý mnohokrát zlyhal, padol, klamal či kradol, ale aj on sám bol podvedený. A predsa, ako vieme, z neho Boh urobil svoj vyvolený a milujúci národ. Boh premenil jeho nedokonalosti a slabosti na to, aby mu v boji s Ním samým otvoril srdce, ktorým by bol Jakub schopný vidieť veľkosť Božieho požehnania vo svojom živote.

Myslím si, že mnohí z nás sa s Jakubom stotožnili. Koľkokrát padáme, klameme, podrážame iných, zlyhávame alebo sa spoliehame iba na svoje možnosti a Boha sa do svojich životov bojíme pustiť? Vo chvíľach, kedy získavame podvodom sa možno cítime ako hrdinovia, no s odstupom času vždy zistíme, že naše vlastné ľudské zbrane, ktoré nám do rúk nevložil sám Boh sa obrátia proti nám. Práve toto sú okamihy, kedy ako Jakub potrebujeme zápasiť s Bohom, aby sme pochopili, že naše víťazstvo spočíva jedine len a len v Jeho víťazstve.

Počas uplynulých dní putovania sme na ceste museli prekonávať mnohé prekážky ako teplo, dážď, studenú sprchu, únavu, otlaky či mnohé iné. Svojím spôsobom sme s nimi museli zápasiť, aby sme každý deň došli do cieľa. Skrz ne sme sa však stávali vnímavejšími na malé požehnania, ktoré boli taktiež neoddeliteľnou súčasťou našich spoločných dní. Celý tento týždeň by sme preto mohli prirovnať k našej ŽIVOTNEJ PÚTI, na ktorej nás práve pády, zlyhania a prekážky upriamujú na to, že jediný, kto ich môže premeniť na POŽEHNANIE je Boh. Aj táto cesta putovania nás mala urobiť schopnými vidieť a vnímať každodenné požehnanie v našich životoch.

Musíme si ale uvedomiť, že nám, krehkým a slabým ľuďom, ktorí si paradoxne na druhej strane musia často dokazovať svoju silu, nestačí iba jeden zápas s Bohom a o Boha, po ktorom nám ,,automaticky“ z neba spadne požehnanie a náš život sa zmení na nepoznanie. Naopak, cesta za požehnaním je celoživotný proces, je to cesta, ktorá si bude vyžadovať mnoho zápasov, obiet i odretých kolien, aby sme dokázali víťaziť jedine v Bohu a mať neustále otvorené oči a srdce pre jeho požehnanie, ktoré máme možnosť okúsiť dennodenne. Je však iba na nás, ako s ním budeme zaobchádzať.

No a čo dodať na záver? Myslíte si, že Vás počas týchto dní Boh požehnal ako Jakuba? Za seba hovorím, že určite áno. Požehnaním bol pre mňa každý jeden z vás, modlitba, spoločné rozhovory, starostlivosť, prijatie,… Svoj cieľ sme dosiahli – zápasili sme a získali požehnanie. No ak si myslíte, že sme na konci, mýlite sa! Požehnaním nič nekončí, požehnaním sa všetko iba ZAČÍNA!

Veď aj samotné slovo PO-ŽEHNANIE nás núti zamyslieť sa nad tým, čo bude PO. Je iba na nás, čo so svojím požehnaním urobíme a či to, že sme ho prijali, bude na našich životoch vidieť PO dvoch, PO troch či PO desiatich rokoch. Každý náš prítomný okamih musí byť naplnený požehnaním a s vedomím toho, že krok, ktorý urobíme PO tom prítomnom, chceme požehnávať ešte viac!

Veronika Kaduková

28. júl 2019