Ako dieťa som sa často ocitol v pochmúrnom osvetlení supermarketu a vykrikoval som tú strašnú jednoslovnú otázku, ktorá sa rýchlo stala výkrikom: „Mami? Mami! MAMI!!”
Na stratené dieťa nie je veselý pohľad (a sprevádzajúce zvuky nie sú príliš príjemné na počúvanie). Dieťa sa túži držať maminej ruky, keď prechádza uličkami obchodu. A aká je to krásna metafora! Bez rodiča, bez hlavného princípu je oveľa ťažšie robiť dobré rozhodnutia: Vyberiem si vegetariánstvo alebo sladkosti? Bude to stabilný rodinný život alebo kolotoče? Ako sa dieťa dostane späť domov, kde má byť, bez mamy? Bez nej dospeje k záveru, že zvyšok života bude musieť prežiť v supermarkete.
Tak potom, kde je mama? Nie, nie tvoja ani moja mama, ale naša mama. Preblahoslavená Panna Mária s telom a dušou bola prijatá do neba, aby bola so svojím vzkrieseným Synom. Ale kde to presne je? Ak majú telá, musia niekde byť. Od chvíle, keď Ježiš opustil zem, sa objavili teórie: Sú v nejakej žiarivej ohnivej ríši za hranicami Ptolemaiovského vesmíru? Alebo možno v nejakej multivesmírnej dimenzii teoreticky realizovateľnej vo všeobecnej teórii relativity? Chcem držať mamu za ruku – akú raketovú loď musím postaviť, aby som sa tam dostal?
Raketová loď má, samozrejme, svoje meno a je efektívnejšia ako ktorákoľvek iná loď, ktorú človek dokáže postaviť: je to milosť . A táto milosť sa nás dotýka až do hĺbky: nie ako bezduché štatistiky na obchodných stretnutiach významných produktov, ale ako osoby zložené z tela a duše, vyživované rukami našej matky, rovnako ako dieťa Ježiš od Márie. Toto materské zavinutie milosti nám dáva nádej proti pesimizmu o materializme našej doby – ľudské hmotné telo nie je ani ihrisko, ani klietka, ale Božie stvorenie, ktoré oslavuje svojho Stvoriteľa. V dokumente Munificentissimus Deus z roku 1950, ktorý definuje Nanebovzatie Márie, pápež Pius XII povedal:
„A tak, zatiaľ čo iluzórne učenia materializmu a skazenosť morálky, ktorá vyplýva z týchto učení, hrozia, že zhasnú svetlo cnosti a zničia životy ľudí narúšajúcimi nezhodami medzi nimi, všetci môžu týmto veľkolepým spôsobom jasne vidieť, pre aký vznešený cieľ sú naše telá a duše určené“ (Munificentissimus Deus, 42).
V Ježišovi, ktorý je Bohom aj človekom, dáva toto oslávené telo zmysel. Samozrejme, že Vtelený Boh by mal mať telo vyzdvihnuté a oslávené. Ale v Máriinom tele vidíme úplný dar Božej milosti vo vyzdvihnutí a oslávení našich ponížených tiel k tomuto „vznešenému cieľu“, nedosiahnuteľnému naším vlastným úsilím. Všetko zlo, ktoré požiera naše telá – naše choroby, nepohodlie, žiadostivosti a závislosti – bude ukončené nie opustením tela, ale jeho oslávením.
Otázku, kde presne sú Ježiš a Mária, sa stále oplatí položiť, ale možno najlepšia odpoveď nie je vždy špekulatívna. Môžeme sa držať ruženca ako modlitby meditujúcej o konkrétnych udalosťiach zo životov Ježiša a Márie na zemi a v nebi – ako fyzického sprievodcu k duchovnému cieľu. Okrem toho bratia z našej provincie skladajú sľuby na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, keď sa ich predstavený opýta: „Čo hľadáš?“ Naša odpoveď je: „Božie milosrdenstvo aj tvoje“. Týmito slovami dominikán vyznáva nádej na Nanebovzatie Panny Márie – ako Boh dáva Márii, aby bola plná milosti na tele i na duši, tak sa aj my snažíme mať účasť na tejto plnosti prostredníctvom múdrej a vedúcej ruky našich predstavených. Týmto spôsobom, ešte vo fluorescenčnej žiare a bzučivom hukotu supermarketu života, sa hmatateľne držíme rúk našej matky, jednej na ruženci a druhej v poslušnosti našim predstaveným, a voláme: „Mami! mami! Mami!“ – naša mama, ktorá nás vždy nájde a privedie späť domov.
Br. Thomas Nee, OP
Obrázok: pixabay.com
