V poslednom období žije celá dominikánska rodina oslavami 800. výročia narodenia sv. Dominika pre nebo. Ruka v ruke s odkazom svätca kráča aj najstaršie vyobrazenie Dominika s bratmi – Mascarella. Tesne pred začiatkom nového akademického roka (16.-19.9.2021) ožil Pustý dvor prítomnosťou skupinky vysokoškolákov a výbuchmi smiechu. Spoločne sme si sadali k stolu, a tak sa nielen prednáškami, hlbšie ponárali do tajomstva obrazu a pohostinnosti. Pod vedením brata Mannesa sme sa učili pozornému pohľadu. Ak sme sa nenechali odradiť opakujúcimi sa prvkami ani zdaním, že všetko, čo sa nachádza na Mascarelle už dobre poznáme, príbeh obyčajného stolovania začal v detailoch odkrývať svoju hĺbku. Každá tvár je vložená do kruhu a tým sa dotýka večnosti. Všetky stĺpy aj tváre bratov pripomínajú, že práve rozmanitosť spoločenstva tvorí jeho stabilitu – nasledovať sv. Dominika totiž neznamená byť ako on, ale zachovať si vlastnú tvár. Spolu so sestrou Karolou sme sa potom pozreli aj na novšiu verziu maľby a uvažovali nad vtelením, ktoré nie je len okamihom Zvestovania, ale postupným príchodom Boha do dejín.

Tretí deň na Ábelovej bolo naše popoludnie kreatívne. Už sme o Mascarelle nepočúvali. Teraz bolo našou úlohou vytvoriť niečo, čo stvárni jej odkaz pre nás. Každý si našiel svoju formu a miesto na tvorenie, či už v dome alebo na lúkach okolo Pustého dvora. Nechýbala adorácia a spoločná večera. Posledný deň spoločného stretnutia sme už „kázali“ my, účastníci. „To, na čo sa sústredíme, súvisí s našimi potrebami,“ povedala nám ešte v piatok sestra Karola a počas nedeľného dopoludnia sme sa delili práve s tým, na čo sme sa počas víkendu zamerali a čo bolo pre nás najdôležitejšie.

Počas štyroch dní sme často spomínali stolovanie a pohostinnosť, tá mení nevieru na vieru a ako sme sa naučili, práve jedlo v písme nikdy nie je kulisou, ale znamením vzkrieseného Pána. Pri jedle sme mohli spoločne premýšľať, byť k sebe pohostinní svojou prítomnosťou a aj po najedení pri stole ostať a prežiť spoločný čas. Lebo „blahoslavení sú tí, ktorí nestačia sami sebe, ale potrebujú sa navzájom.“ 🙂

Janka Kaňuchová a Jozef Antolík