Tretiu veľkonočnú nedeľu máme ďalší pekný príbeh, ktorý nám otvára oči, aby sme jasne videli na ceste života, ktorá vedie do radosti. V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ako čítame na úvod a ako sa tak zhovárali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Dokonca aj dnes, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, aj tam, prichádza ten istý Kristus ako vtedy na ceste do Emauz. Prichádza, aby putoval s nami a sviatosťami, učením Cirkvi, Svätým písmom a Tradíciou nás vovádzal do tajomstva svojho života.
Je zaujímavé, že Kristus sa svojim učeníkom necháva poznať postupne. Je to akási Božia taktika, On si nikdy nedáva načas. Oni si myslia, že vedia a že tento prišivší je jediný cudzinec, ktorý nevie, čo sa v Jeruzaleme stalo. Nakoniec je to práve tento cudzinec, kto veľmi dobre a naozaj vie, ako sa o Mesiášovi píše v Písme. Výkladom Písma im rozbúši ich ťarbavé srdcia.
A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. V Emauzoch robí presne to, čo večer pred svojím umučením: Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac…(Lk 22,19).
… a vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Pri poslednej večeri Ježiš ustanovil Eucharistiu, ktorou je rozoznateľne prítomný svojim učeníkom a je ňou prítomný aj nám po 2000 rokoch.
V tom sa im otvorili oči a spoznali ho…pripomína Vám to niečo? Jedna scéna v záhrade v knihe Genezis je opísaná rovnako (Gn 3,7). Akurát menu je trochu iné. Ten „chod“ v záhrade viedol našich prarodičov k smrti a vyhnaniu z raja, ten, ktorý máme od Krista, dáva život a je nám posilou na ceste k Bohu – naspäť do raja.
fr. Vavrinec OP
