Toto kázanie si môžete vypočuť tu .
Eucharistia, ako najdôležitejšia sviatosť v Katolíckej cirkvi, ktorá obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, teda samotného Krista, je ústredným prvkom liturgie už od počiatku prvotnej Cirkvi. Samotné liturgické slávenie Eucharistie, teda svätá omša, sa slávila, a slávi aj dodnes, v dvoch hlavných momentoch, ktoré ale tvoria jeden celok. Prvým je zhromaždenie sa, liturgia slova, homília a modlitba veriacich. Druhým momentom je slávenie Eucharistie v užšom zmysle slova, kde patrí predloženie chleba a vína, konsekračné vzdávanie vďaky a prijímanie. (KKC 1346) Vďaka pamiatke na Poslednú večeru Krista si môžeme pripomínať jeho celý život, ale hlavne obetu a darovanie seba samého. „A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho,“ (Lk 24, 30). (KKC 1347) Eucharistia je teda pamiatkou Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, ktorá nepoukazuje iba na dejiny, v ktorých bol Ježiš prítomný, a ktoré už skončili, ale oslavuje konanie Boha, ktorý je prítomný tu, s nami a v nás, v jednotlivcoch ako aj v Cirkvi.
Nie je to úžasné, že sám Ježiš Kristus nás pozýva na jeho obetu? My, veriaci, sa schádzame na živé stretnutie s Kristom, kde on sám neviditeľne predsedá sláveniu Eucharistie a kde my všetci máme možnosť byť toho súčasťou. Biskup alebo kňaz, zastupujúc Krista, predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu. Počas liturgie slova sa čítajú úryvky zo Svätého písma, ktoré sú následne sprevádzané homíliou, ktorá nás vyzýva prijať Božie slovo a aplikovať ho do našich každodenných životov. Potom nasledujú prosby za všetkých ľudí, teda nielen za veriacich, a vyjadrujú konkrétne úmysly. V kontexte 1 Tim 2, 1 — 2, „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach,“ ide o vyjadrenie jednoty a solidarity kresťanov. (KKC 1348 — 1349)
Následne prechádza slávenie Eucharistie do jeho srdca, keď kňaz prijíma dary – chlieb a víno, ktoré budú v Kristovom mene v eucharistickej obete premenené na Kristovo telo a krv. Konsekračným vzdávaním vďaky, teda eucharistickou modlitbou, sa sviatostným spôsobom koná tá istá Kristova obeta, ktorú konal pri Poslednej večeri. „Toto je moje telo, toto je moja krv. Toto robte na moju pamiatku.“ Ježiš definoval sám seba ako pravú a definitívnu obetu, v ktorej sa prináša jediná dokonalá obeta lásky. Tento moment je naplnený hlbokým mystériom, kde sa z obyčajných elementov chleba a vína stávajú prostriedky, ktorými sa Kristus darúva svetu. V epikléze, keď Cirkev prosí, aby Boh zoslal Ducha Svätého na jeho dary a aby sa jeho mocou stali krvou a telom Ježiša Krista, prosí aj o to, aby všetci tí, ktorí majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. (KKC 1352 — 1353) Spoločenstvo s telom a krvou Krista nás robí „jedným telom“, vytvára medzi nami vzájomnú jednotu, a robí nás viditeľnou prítomnosťou Krista na tomto svete. V anamnéze si Cirkev pripomína Kristovo umučenie, zmŕtvychvstanie a jeho slávny návrat. Týmto spôsobom sa Eucharistia stáva nielen spomienkou, ale je aktom živej viery, ktorá nás spája navzájom s pozemskou i nebeskou Cirkvou. (KKC 1354)
Prijímanie Eucharistie, ktoré nasleduje po modlitbe Pána a lámaní chleba je prijímanie samotného tela a krvi Krista, teda aj našej samotnej identity, ktorú v Kristovi máme. (KKC 1355) Vďaka Eucharistii vieme vykročiť na cestu viery, ktorá nás formuje, posilňuje a vedie k lepšiemu životu v spoločenstve s Bohom a s našimi blížnymi. Liturgické slávenie Eucharistie nás učí, že každá omša je unikátnym a autentickým stretnutím s Bohom, a pozýva nás do dynamiky prijímania a dávania sa, tak ako to robí On každý jeden deň pre nás.
Martina Martočková
