Cesta dominikánskeho kazateľa: Choď a rob aj ty podobne!

Dominikánske kázanie dnes

1) Choď a rob aj ty podobne  (Lk 10, 37)

 

Vo svojom príspevku by som sa rád nechal viesť citátom, ktorý je aj hlavnou témou tejto konferencie: „Choď a rob aj ty podobne!“.

Byť poslaný je základným elementom dominikánskeho kázania. V Evanjeliu podľa Lukáša Ježišova výzva „Choď a rob aj ty podobne!“ zaznieva na konci príbehu o milosrdnom Samaritánovi, ako aj po vyvolení sedemdesiatich dvoch, ktorí mali navštíviť všetky miesta, kam chcel potom ísť aj náš Pán. Táto fráza stojí medzi dvoma hlavnými Kristovými učeniami.  Jedno otvára podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ (Lk 10, 27), druhé uzatvára príbeh zaneprázdnenej Marty, ktorá sa hnevala, že jej sestra Mária sedí pri Ježišových nohách, „a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lk 10, 42).

Istým spôsobom nám kontextualizácia výroku „Choď a rob aj ty podobne“ pomáha pochopiť základný prvok povolania v reholi Kazateľov, na ktorý sa na nedávnych generálnych kapitulách bratov opakovane naliehalo. Zdôrazňovala sa tam taktiež skutočnosť, že kázanie sa musí opierať o synergiu medzi životom a povolaním. Nestačí povedať, že si my, kazatelia evanjelia, musíme vyberať medzi dvoma pólmi života a povolania, alebo že máme predvádzať balansovanie na lane ako akrobati.

Skôr sa tým objasňuje, že ide o jediné smerovanie v bytí a úlohe kazateľa, jedinečnú orientáciu v záväzku jeho alebo jej života. „Hovoriť o Bohu alebo s Bohom“, hovorieval Dominik. V španielčine: „Hablar con Dios de los demas, y a los demas, hablar de Dios.“ Prečo by to sv. Dominik takto povedal, ak by nešlo o to, že kázanie vychádza z milosti milosrdnej lásky, kde sa spája milosrdenstvo a pravda?

Sú to najmä chudobní ľudia, ktorí nás môžu zdanlivo odkláňať od našej cesty, avšak práve oni odkrývajú tú pravú cestu, po ktorej musíme kráčať. Práve oni nás privádzajú k lepšiemu uchopeniu sily Božieho milosrdenstva, keď sa my usilujeme vypovedať ho ľudskými slovami a gestami, a tak z našej strany ponúknuť súcit. Ide o pohotovú odpoveď Samaritána, ktorý sa bez váhania necháva viesť mimo svojej cesty, dokonca hneď zapája aj iných do pomoci zranenému, ktorého našiel opusteného na okraji cesty. Jeho hlboko precítená reakcia sa utvára a rodí zo súcitu, ktorý sa v ňom ozýva a nalieha naňho. Je silnejšia než všetky pravidlá a zvyky, podľa ktorých mal zraneného pocestného obísť. Pre Dominika je súcit voči druhému či skôr s druhým, chudobným, hriešnikom, s tými na okraji kľúčom k pochopeniu súvislosti medzi dvoma láskami, o ktorých Ježiš hovoril: o láske k Bohu a k blížnemu. Dovoľme Duchu Svätému, aby v nás skrze kontempláciu Božej lásky budoval súcit Boha pre svet, ktorý sa viditeľne zjavil v osobe „Syna človeka“ poslaného na zem, aby sme boli spasení a mali život v hojnosti.

Spomeňme si na Máriu, sestru Marty, a jej lásku a súcit k Pánovi. Presne týmto sa nechal viesť Dominik v knihe milosrdnej lásky, kde našiel svoju úlohu kazateľa. Pri meditácii pod krížom zažil súcit k Synovi, ktorý pre súcit k svetu obetoval svoj život. Katarína Sienská a mnohí ďalší ho žili tiež. Súcit Krista a súcit s Kristom.

„Choď a rob aj ty podobne.“ Je zrejmé, že nejde len o nejaký príkaz alebo popis práce, ani o funkcionálne pochopenie evanjelizácie. Keď v Samaritánovi zbadáme podobu Krista, výzva „ísť a robiť podobne“ nás vedie na cestu milosti „pripodobnenia sa“ k Nemu.

 

2) Pripodobnenie sa v súcite možno opísať ako pripodobnenie sa ku Kristovi-kazateľovi

Zostaňme ešte chvíľu pri Evanjeliu sv. Lukáša. Viem, že podľa tradície Dominik so sebou zvykol nosiť Evanjelium podľa Matúša a Pavlove listy. Po rokoch „putovania“ v reholi a stretávaní sa s bratmi v komunitách si však myslím, že v srdci Dominikovho vnímania bol nasledujúci úryvok z Lukáša, pre nás absolútne nevyhnutný na pochopenie toho, čo znamená hlásať evanjelium.

„Potom chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a s ním Dvanásti a niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a z chorôb.“ (Lk 8, 1-2)

Prečo je pre mňa tento úryvok taký dôležitý? Pretože práve v čase naliehavej výzvy v Cirkvi  obnoviť evanjelizačnú úlohu nám tento text pomáha uchopiť, čo znamená budovanie kazateľskej Cirkvi. Pomocou Lukášovho evanjelia, v ktorom sa slovo „evanjelizovanie“ vyskytuje pomerne často, by som rád poukázal na niektoré body vysvetľujúce dominikánske kázanie. Po prvé, dominikánske kázanie v sebe zahŕňa prvok putovania, ktorý hrá veľmi dôležitú úlohu v jeho dynamike. „Chodiť po mestách a dedinách“ je povolanie pre všetkých, čo chcú nasledovať Krista a ísť tam, kam sa on sám chystal ísť (Lk 4, 43). Nasledujeme Ježiša ako pútnici, nielen cestovaním z miesta na miesto, ale aj neustálym rodením sa nanovo sprevádzaní Ježišom, kazateľom. Takéto spoločenstvo vzniká natoľko, nakoľko je s Pánom. Po druhé, dominikánske kázanie je dielo naozaj rôznorodej komunity sprevádzajúcej Ježiša, tých, ktorých On povolal a oslobodil, a ktorí túžia slúžiť skrze Neho a schopnosť robiť, čo je správne. Ako komunita sa postupne rozvíjame do ozajstnej rodiny kazateľov, kde spoločne prijímame výzvu učiť sa, čo znamená „evanjelizovať“, aby sme sa tak mohli stať takými, akými máme byť podľa povolania. Po tretie, dominikánske kázanie volá po komunite, ktorej identita má vo svojej podstate to, čo hlása. Radostná zvesť kráľovstva sa musí oznámiť (hlásať), a tak ako sa hovorí v podobenstve o horčičnom zrnku, šíri sa a rozpína spolu s komunitou, ktorá ju hlása (porov. Lk 9, 6). Táto komunita nachádza svoju odozvu vo zvestovaní Panne Márii a pastierom (Lk 1, 19; Lk 2, 10). Ujala sa aj ohlásenia Jána Krstiteľa, predchodcu, odkazujúceho na toho, ktorý má prísť (Lk 3, 18; Lk 16, 16). Jána, ktorý sa tiež často spája so sv. Dominikom. Je vytvorená podľa obrazu Ježiša-kazateľa a hlása, že sa naplnili slová prorokov (Lk 7, 22). Bez prestania oslovuje tých, ktorí ešte nepočuli radostnú zvesť (Lk 4, 18).

Pripodobnenie sa Ježišovi-kazateľovi stavia komunitu do centra ekonómie evanjelizácie. „Pretože žil medzi ľuďmi, mohol vo všetkých roznietiť odvahu nasledovať ho,“ píše sv. Tomáš Akvinský v sekcii Sumy o živote Krista (ST III, q. 40, a 1, resp. 3). Tento úryvok sa odráža aj v kázni bl. Jána Jozefa Lataste, ktorý hovorí: „Taký bol Dominik. Práve pre horlivú lásku sa stal svätcom a postavil kontempláciu za základ rehole kazateľov, ktorú vo svojej múdrosti zamýšľal. Chcel založiť rehoľu na obraz priateľa Boha, či skôr milovníka Boha, a preto musela byť vo svojej podstate kontemplatívna. Zároveň spojil v tom čase nespojiteľné tým, že zasvätil svoju kontemplatívnu rehoľu veľmi činorodému apoštolátu.“ (Kázeň 189). Priatelia Boha, priatelia ľudí, bratia a sestry.

V Evanjeliu podľa Lukáša nám zvyčajne širší naratívny kontext pomôže pochopiť kratší text. Je to tak aj v úryvku opisujúcom prvú komunitu kázania. Po tejto správe o hlásaní evanjelia nasleduje podobenstvo o rozsievačovi, ktoré sa spája s vyvolením sedemdesiatich dvoch a obrazom veľkej žatvy a potrebných robotníkov. Slovo sa ako svetlo a zjavenie pravdy nemôže ukryť a práve ono určuje podstatu pravej Ježišovej rodiny: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ (Lk 8, 21).

Naratívny kontext nám tiež umožňuje vysvetliť, čo znamená pripodobniť sa Kristovi ako kazateľovi. Komunita kazateľov vzniká na základe spôsobu, akým evanjelium hlásal Ježiš, ten, ktorý nás neprestal sprevádzať, a ktorý dopĺňa naše snaženie. Pretože komunita kazateľov slúži tajomstvu oltára, chce tu byť pre širšie spoločenstvo, aby sa skutočná Ježišova rodina ešte viac rozširovala. Takýmto spôsobom sen Jany z Azy, v ktorom jej syn podopiera a buduje Cirkev, dostáva konkrétnu podobu. Okrem toho sa dá povedať, že komunita kazateľov upozorňuje na jeden zo základných rozmerov života Cirkvi: Cirkev sa stáva Cirkvou kázaním.

Keď hovoríme o tom, že každodenný život je neoddeliteľnou súčasťou kázania, nie je to preto, že by mal slúžiť ako morálny príklad, ale mal by v nás formovať to, kým sme.  Priveľmi často sa na svoju komunitu pozeráme funkcionalisticky (spomínam si na jedného brata, ktorý ju raz nazval komunitou lietadlovou). Myslíme si, že na to, aby sme sa stali bratmi, by sme mali ísť kázať. Zdá sa mi však, že opak je pravdou. Je potrebné povedať, že kazatelia sú bratia nie preto, aby mohli ísť kázať, ale práve preto, že kážu.

Z tohto hľadiska môžeme lepšie pochopiť rozmanitosť a komplementarizmus ako základné prvky „rodiny kazateľov“. Rozmanitosť je pre kázanie nevyhnutná, pretože odkazuje na prvú komunitu, hlásajúcu radostnú zvesť. Nie je to práve bohatstvo rozdielnosti, ktoré možno vnímať zvláštnym spôsobom teraz v jubileu rehole cez skúsenosť Lectio Divina? V srdci Cirkvi ako rodiny, ktorej podstatou je kázanie, predstavuje naša rehoľa „malú rodinu“, ktorá nám evanjeliovou a apoštolskou cestou pripomína našu identitu, zatiaľ čo do nej stále viac vrastáme. Preto je lepšie hovoriť o dominikánskom kázaní nie ako o „aktivite“ alebo „funkcii“, ale skôr ako o skúsenosti komunity „vychádzajúcej zo života“ kázania, zrodenej z kázania toho, čomu je zasvätená.

3) Komunita kázania

V čase, keď sa v Cirkvi volá po obnovení poslania evanjelizácie, vzniká otázka, čo by mala a môže robiť rehoľa kazateľov. Rád by som vám predložil nasledujúcu odpoveď. Dominikánske kázanie sa nemôže definovať na základe jeho „funkcie“. Lepšie povedané, ide o život komunity, ktorá pre svojich členov predstavuje skutočnú „školu evanjeliového a apoštolského života“. Chcel by som tento pohľad rozvinúť na základe toho, ako bratia a sestry odpovedali na konkrétne výzvy v tej či onej kultúre.

Takisto sa budem snažiť ostať verný duchu našich začiatkov, keď sa našim komunitám zvyklo hovoriť „sväté kázania“. Určite tu nejde o to, že kázanie je samo o sebe sväté. Ale podobne ako pri svätej poslušnosti treba zdôrazniť, že kázanie sa iniciuje, deje a uskutočňuje milosťou, ktorá jediná dáva silu garnitúre bratstva a sesterstva, komunite, ktorá káže, ako aj komunite prijímajúcej radostnú zvesť príchodu Božieho milosrdenstva. Kazateľ milosti, teda kazateľ radostnej zvesti bratského spoločenstva.

Aké by boli hlavné znaky takéhoto spoločenstva kázania?

4) Komunita stretnutia

Prvý znak by sa dal ilustrovať pohľadom na niektoré dôležité momenty v histórii rehole.  Poslanie študovať, kázať a zakladať konventy naznačuje, že Dominik od začiatku rehole vnímal vznik prvých komunít ako výsledok stretnutia. Bola tu počiatočná expanzia v Európe, práve ona nám neustále pripomína misijný oheň, ktorý tvorí základ našej tradície. Minulé leto som putoval po stopách Dominika s mladými študentami, bratmi a sestrami z celého sveta.  Veľmi ma dojalo, že pripomienka tejto prvotnej expanzie, vďaka ktorej je rehoľa bratským spoločenstvom rozmanitosti, ich tak veľmi nadchla. Expanzia bola predovšetkým spojená s rozširovaním územia po hranice známeho sveta, aby sa Slovo života hlásalo aj tým najvzdialenejším národom, ktorých symbolom boli pre Dominika Kumáni. Takisto sa týmto spôsobom spoločenstvá bratstva rozširovali a obohacovali pri stretnutiach s rozličnými ľudskými a kultúrnymi skutočnosťami. Nakoľko nie je vždy ľahké prejsť od rozmanitosti k jednote, ako to naznačuje aj liturgická kniha známa ako Prototyp (vyriešenie nejasnosti prenechávam liturgikom a historikom), som ohromený, že jednota rehole mala byť založená na kontemplácii a príhovornej modlitbe. V spojení súcitu pre svet a so Spasiteľom sveta, súcitu, ktorému sa učíme v knihe milosrdnej lásky.

Keď sa neskôr bratia, laici, rehoľné a apoštolské sestry usadili v Amerike a Ázii, taktiež šírili evanjelium v duchu komunít stretnutia. Pri tejto skutočnosti si za vzor môžeme zobrať kázanie Montesionsa a jeho bratov. Ich komunita bola akýmsi centrom stretávania sa s Božím slovom, jednak pre kolonizátorov, ktorí ich sprevádzali vo viere ako bratia, a jednak pre Indiánov, ktorým chceli hovoriť o ich dôstojnosti Božích detí. Toto stretnutie otvorilo cestu spoločenstvu a kázanie sa stalo ohlasovaním tejto dobrej zvesti, že spoločenstvo, do ktorého sú všetci pozvaní, sa práve rodí. Presne to majú na mysli bratia a sestry, keď poukazujú na potrebu evanjelizácie domorodého obyvateľstva, ktorá sa ukrýva v srdci rehole.

Zdá sa mi, že podobný dynamický ráz je možné vnímať aj na iných misijných skúsenostiach, napríklad ohromujúcej práci apoštolských sestier v oblasti evanjelizácie v centrách miest po celom svete, zapojení sa niektorých bratov do hnutia Prêtre ouvrier, alebo zakladaní nových cirkevných komunít na zelenej lúke. Cirkev pre nich nie je len existujúcou komunitou, do ktorej pozývajú nových členov, ale je aj domom „Slova“, ktorý človek túži rozširovať a zväčšovať a celým srdcom si praje, aby sa týmto rozpätím skrze stretnutie premenil aj jeho vlastný stan. Navyše, pápež Benedikt XVI. pri jednej príležitosti spomína „nový kontinent“, ktorý predstavuje digitálny svet, nové teritórium stretnutia, kde sa Cirkev môže učiť novému jazyku, slúžiť novým ľudským realitám, viesť dialóg na sociálnych sieťach… skrátka mať nádej pre nový spôsob vytvárania ľudského spoločenstva.

 

5) V službách rozhovorov o Bohu

Druhý znak komunity kázania hovorí o tom, že stretnutie vedie komunitu k dialógu, ktorý sa dáva do služieb Božiemu dialógu s ľudstvom. Stretnutie premieňa komunitu a robí ju zážitkom inkulturácie evanjelia. Inkulturácia neznamená byť citlivý k „iným kultúram“ vychádzajúc z predstavy toho, čo už máme. Ide skôr o skúsenosť samotnej Cirkvi ako komunity viery formujúcej sa skrze stretnutia, ktoré ju tvoria. V každom prípade vám predkladám len svoju vlastnú interpretáciu Dominikovho prvotného úmyslu založiť konventy prostredníctvom štúdia a kázania.

Existujú dva spôsoby služby Božiemu rozhovoru s ľudstvom. Prvý sa týka evanjelizovania s hlbokým presvedčením o dôležitosti „milosti kázania“ a stretu kazateľovho pochopenia Slova a tajomstva milosti žatvy, na ktorú bol poslaný. Naše komunity sa nemôžu rovnať balansovaniu bežného života s apoštolským aktivizmom. Nie, musia byť, presnejšie povedané, kontemplatívnou skutočnosťou, čím mám na mysli bratské komunity, ktoré rastú v múdrosti a „jednoduchosti Božích deti“ do takej miery, že žijú z predivného diela milosti Slova vo svete a v srdci ľudstva. Preto je kázanie najprv o načúvaní. Načúvaní tomu, ako milosť dáva žatve dozrievať, načúvaní bratom a sestrám a ich zážitkom a nadšenia zo stretnutia, načúvania tomu, ako iní počujú, prijímajú a chápu Slovo.

Načúvaní tajomstvu viery pôsobiaceho medzi nami a v srdciach mužov a žien, ku ktorým sme poslaní. Naše komunity zvyknú byť prudérne alebo príliš formálne, keď ide o vieru. Ale ako vieme, kázanie sa rodí z vyrušenia viery, ktoré cítime a stretávame, z vyrušenia, ktoré úplne pohltí život človeka, premení ho a zapáli ho túžbou ohlasovať evanjelium. Musíme ísť ohlasovať, aby sme priniesli ovocie týchto vyrušení aj uprostred služby bratom a sestrám spôsobom, akým budú komunity skutočne školou milosti, kde milosť Slova pôsobí v srdci sveta.

Ale taktiež musíme ísť a učiť sa. Ísť znamená zanechať za sebou pevne ukotvené istoty o Bohu, to, ako ho poznáme, čo o ňom vieme súdne povedať, čo vieme o histórii doktrín hovoriacich o ňom. Všetko to je bezpochyby potrebné. Avšak to, čo srdce a rozum spoločne hovorí o viere nenachádza svoju silu v istotách, ktoré chránia pred každou konfrontáciou, ale v odvahe dialógu s iným poznaním, múdrosťou a náboženskými presvedčeniami. Skrze nich hľadáme konečnú pravdu o svete, ktorý prijímame prostredníctvom spoločného zdieľania alebo ďalších systémov poznania, ktorými sa učíme žiť, zvládať a premieňať skutočnosti života. V reholi sa hovorí, že štúdium je jeden z hlavných predpisov, pretože je určitou formou asketizmu. Asketizmus nás vedie k hľadaniu dokonalosti, svätosti a podriadenosti sa dokonalej pravde, ktorú v kresťanstve vyznávame, aby sme vošli do tajomstva Slova. „Preto by sa bratia mali učiť rozpoznávať ducha pôsobiaceho medzi Božím ľudom a rozlišovať poklady skryté v rôznych formách ľudskej kultúry, cez ktoré sa ľudská prirodzenosť viac prejavuje, a ktorými sa otvárajú nové cesty k pravde (ad veritatem)“ (LCO 99 § II).

Ako také je štúdium integrálnou súčasťou povolania, niežeby predstavovalo nejakú „činnosť“ z našej strany, ale pretože asketizmus štúdia pestuje a oživuje zápal do hľadania pravdy. A pravda vyžaduje pozorné a trpezlivé načúvanie svetu, snahu o vnímanie jeho túžob a želaní a chápanie jeho názorov a ľahostajnosti. Je to spôsob bytia, ktoré z môjho života robí „poslanie“, aby som použil výraz pápeža Františka.

 

6) Hľadanie kráľovstva

Tretí znak dominikánskeho kázania vychádza z komunity kázania, ktorá hľadá kráľovstvo. Pri návštevách komunít rehole ma často prekvapuje, keď vidím, ako veľmi plodná môže byť túžba po kráľovstve. „Radosť z ohlasovania“ povstáva z dvoch silných túžob: po priateľstve a kázaní. Pramení zo srdca, ktoré chce milovať, aby malo poznanie a z rozumu, ktorý chce mať poznanie a chce rozumieť, aby mohol milovať. Zdá sa mi, že obidve tieto nite majú vo svojej podstate vášeň dokončiť, čo ešte zostalo nedokončené. Bohužiaľ sú tu aj nešťastné komunity, podľa ktorých je už všetko hotové, úplné a zabezpečené. Sú nešťastné, pretože nič na tomto svete, žiaden pocit, zážitok či štúdium, nijaké kázanie bratom alebo sestrám ich nedokáže prekvapiť alebo vyrušiť v ich pohľade na svet. Ale, vďaka Bohu, existujú aj mnohé komunity, v ktorých sa radujú z prekvapení a vyrušení, kde každého vnímajú ako „strážcu“ jeho povolania natoľko, že on sám vďačne prijíma napomenutia od iných, keď niečo chýba v jeho odpovedi na toto povolanie.

Chcel by som teraz spomenúť niekoľko spôsobov, akými môžu iní pôsobiť na „moje“ povolanie.

Prvou vecou je zmätok v „mojom“ svete, spôsobený súcitom. Môj vlastný súcit pri stretnutiach s druhými. Taktiež súcit bratov a sestier, ktorí so mnou zdieľajú zážitky a dojmy zo sveta tak veľmi zraniteľného, zraneného, týraného, zneužitého, závislého. V skutočnosti môžu komunity naozaj kázať len vtedy, keď sa nechajú zasiahnuť týmto širokým „bratstvom otrasených“ (porov. J. Patočka), nie na to, aby sme pre nich niečo urobili, ale aby sme sa skrze priateľstvo s nimi stali tým, kým sme. Keď toto stretnutie so svetom zažívame spolu, umožní nám to zasadiť kázanie vo svete spôsobom vlastným našej komunite. A celej reholi. Ako úspešne zvládnuť kázanie rehole na každom mieste bez známky ľahostajnosti ku skúsenostiam našich bratov a sestier po celom svete?  Ako sa stať ich hlasom? Ako sa stať ich bratmi a sestrami?

Deje sa to skrze hlboké vyrušenie, ktoré nastane pri stretnutí sa s komunitou viery, keď sa odvážime dúfať, že sa svet takto raz zbuduje. Že Cirkev bude zbudovaná zo stretnutia, načúvania, priateľstva so „živým telom Krista“, ako povedal pápež František na generálnej kapitule v Bologni. Pevne verím, že Dominikov hlavný zámer vyšiel z „mystiky Cirkvi“, cirkevného spoločenstva, ktoré stojí ako „horizont nádeje“ naproti obavám o chudobných, hriešnych a tých na okraji spoločnosti. Ako sa dá oživiť „evanjelizačná“ komunita pre toto spoločenstvo, znamenie pre Cirkev, aby nehľadela na ťažkosti a napätie dneška, ale slúžila svetu ako zdroj spoločenstva? Ako sa má naučiť ísť cestou do Emauz bez toho, aby podľahla pokušeniu moci alebo robila kompromisy s rozkolmi, prinášajúcimi nejednotu a odpor? Komunity kázania budú skutočnou školou života, pokiaľ nás naučia ako „túžiť po tom, aby  oheň horel“ už v tomto svete. Inými slovami, evanjelium môže byť v živom dialógu so svetmi dneška, s inými kultúrami a náboženstvami, s rôznymi druhmi systémov poznania a novými typmi tvorivosti. A navyše, môže podnecovať dialóg medzi týmito svetmi, ktoré sú tak často voči sebe ľahostajné. Komunity kázania v nás musia navodiť túžbu neustále prekračovať hranice „našich svetov“, aby sme tak mohli podľa svojich talentov prispieť k rozširovaniu stanu prisľúbenia, tajomne tvoreného „živým telom Krista“, ktorým je ľudstvo samo.

Dominik vedel ako postupne vybudovať komunitu kázania tak, že odpovedal na potreby vtedajšieho sveta z Cirkvi a prijímal veľkodušnosť a ochotu žien a mužov, ktorí sa k nemu pripojili. Z tejto komunity sa stalo to, čo dnes môžeme nazvať „Dominikánska konštelácia“, z ktorej sa skrze spoluprácu, komplementárnosť, vzájomnú úctu a uznanie, stáva rodina. Použil som výraz „konštelácia“, pretože evokuje obraz hviezdy, tak často spájanej so sv. Dominikom. Rodina, o ktorej hovorím, pripomína Cirkvi jej poslanie. Samozrejme, dominikánska rodina sa netvorí raz a navždy. Ale my všetci sme povolaní, aby sme sa kázaním evanjelia stali rodinou, a tak odovzdali Cirkvi túžbu robiť to isté. Stať sa rodinou pre svet hlásaním evanjelia.

Kázaním. Čiže odvážnymi ľudskými slovami, rozhodnými ľudskými gestami túžiacimi počuť a nechávať znieť Slovo spoločenstva. Odvahou túžiť byť „podobenstvom spoločenstva“, slovom, ktoré oznamuje pokoj a zároveň ho týmto oznámením odovzdáva. A následným odstúpením, ktoré necháva Slovo osloviť každého človeka, aby každý mohol počuť radostnú správu o príchode Kráľovstva.

 

„Choď a rob aj ty podobne.“