Téma slávenia: Naše ohlasovanie sa musí živiť Božím slovom.
Biblický text: Mt 3-4 | Text na reflexiu: Ak si Boží Syn…
Ak si Boží Syn, …
V Matúšovom evanjeliu Ján Krstiteľ ohlasuje príchod nebeského kráľovstva (3,1-12) a „kohosi mocnejšieho“, než je on sám (3,11). Tento mocnejší príde za ním k Jordánu a požiada ho o krst. Ježišov krst vyvrcholí, keď na neho zostúpi Boží Duch a z neba zaznie hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (3,17). Tento moment môžeme chápať ako Ježišovo uvedenie (inauguráciu) do jeho poslania byť Mesiášom. Slovo Mesiáš pochádza z hebrejčiny a znamená „Pomazaný“.
V Starom zákone bolo pomazanie olejom veľmi dôležitým momentom, ktorý naznačoval oddelenie pomazaného človeka na špeciálne poslanie. Pri uvedení do úradu boli pomazaní králi i veľkňazi: keď Mojžiš ustanovil svojho brata Árona za prvého veľkňaza, „nalial oleja svätenia na Áronovu hlavu a pomazal ho“ (Lv 8, 12). Obdobne postupuje Samuel, keď pomaže za kráľa Saula (1 Sam 10, 1) a napokon Dávida: „Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho (Dávida) uprostred jeho bratov. A od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov duch“ (1 Sam 16, 13). Ježiš je Dávidov právoplatný potomok (Mt 1, 1-18), pomazaný Duchom Svätým.
Súčasťou liturgie uvedenia na trón židovských kráľov bolo prehlásenie kráľa za „Božieho Syna“: „Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil“ (Ž 2,7); no kým u židovských kráľov to platilo v prenesenom zmysle, Ježiš je Božím Synom v pravom zmysle slova.
Poslanie židovských kráľov sa dá charakterizovať ako pokračovanie v Mojžišovom poslaní, teda poslaní viesť Boží ľud. Aby túto úlohu splnili, sami sa museli nechať viesť Božím Duchom. Mnohí z nich sa však nenechali viesť Božím Duchom a radšej kráčali a viedli Boží ľud svojimi cestičkami, no o to horšie to dopadlo: dvanásť kmeňov Izraela rozprášili ich nepriatelia. Týchto dvanásť kmeňov Izraela Ježiš symbolicky opäť zhromaždí, keď vôkol seba združí dvanásť apoštolov, ktorí raz budú „súdiť dvanásť kmeňov Izraela“ (19,28).
To, čo odmietli Dávidovi potomkovia na tróne, keď sa nenechali viesť Božím Duchom a nekráčali po Božích cestách, sa napĺňa na Ježišovi, ktorý sa nechá viesť Duchom, ktorý na neho zostúpil pri krste: „Duch vyviedol Ježiša na púšť“ (4,1). Tam diabol „otestuje“, či Ježiš je vskutku Boží Syn.
Potom sa Ježiš presťahuje „do Kafarnauma, v končinách Zabulon a Neftali“ (4,13-14). Pre Matúša to nie je bezvýznamná skutočnosť. Matúš v tom vidí, že sa tak stalo preto, aby sa splnilo Písmo, ako to predpovedal „prorok Izaiáš:
„Krajina Zabulon a krajina Neftali,
na ceste k moru, za Jordánom,
Galilea pohanov!
Ľud bývajúci v temnotách
uvidel veľké svetlo.
Svetlo zažiarilo tým,
čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mt 4,15-16).
Matúšovo evanjelium je presiaknuté mnohými odkazmi na Starý zákon. Niekedy to robí výslovne, ako v tomto prípade, inokedy Starý zákon nechá zaznieť len v nepatrných ozvenách ako napríklad v odeve Jána Krstiteľa, ktorý „nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok“ (Mt 3,4). Tak chodil oblečený prorok Eliáš (2 Kr 1,8).
V Ježišových časoch Galilea nemala dobrú povesť. V očiach pravoverných Židov to bol kraj kontaminovaný pohanmi a ich spôsobom života. Územie kmeňov Zabulon a Neftali boli prvé, ktoré v rokoch 733-732 pred kresťanským letopočtom podľahli asýrskym dobyvateľom: „V dňoch izraelského kráľa Pekacha prišiel asýrsky kráľ Tiglatpilésar a zaujal Ajon, Abel-Beth-Maáchu, Janoe, Kádeš, Asor, Galaád, Galileu, celé územie Neftaliho a odviedol ich do zajatia do Asýrska“ (2 Kr 15,29). Tento kraj, ktorý ako prvý pohltila temnota, sa zároveň stáva prvým, kde zažiarilo nové svetlo stelesnené v Ježišovi.
Toto svetlo priťahuje pozornosť a neodolajú mu Peter a Ondrej, ani Jakub a Ján, ktorí sa vzápätí stanú Ježišovými učeníkmi (4,18-22). Naratívny celok Mt 3-4 sa končí súhrnom Ježišovej činnosti: „Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. A šli za ním veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska“ (Mt 4,23-25).
Matúš si týmto súhrnom pripravil „pôdu“, aby uviedol prvú veľkú Ježišovu reč, tzv. „Reč na vrchu“ (Mt 5-7). Skôr však, než Matúš začne prvú Ježišovu „kázeň“, predstavuje svojim čitateľom, kto Ježiš je a čo robí. Teda v centre tohto naratívneho bloku stojí otázka Ježišovej identity. Ježiš bol najskôr predstavený ako „mocnejší než Ján Krstiteľ“, potom pri krste z neba zaznel Otcov hlas, ktorý predstavil Ježiša ako milovaného Syna, potom sa Ježiš osvedčil ako Boží Syn pri pokúšaní na púšti. Na záver je Ježiš predstavený ako niekto, kto je obdarený zvláštnou autoritou a mocou, ktorej neodolajú prví štyria apoštoli, ktorí zanechajú všetko a nasledujú Ježiša, ani početné zástupy, ktoré prichádzajú za ním zo všetkých kútov Palestíny a so sebou prinášajú tých, ktorí sú v zajatí rôznych telesných neduhov alebo zlých duchov, ktorí taktiež kapitulujú pred Ježišovou autoritou a mocou.
Ježišova identita a autorita je podrobená skúške na púšti (Mt 4,1-11). Tento evanjeliový text dominuje liturgii slova Prvej pôstnej nedele. Ježišovo pokúšanie na púšti je úzko späté s jeho krstom: je to Duch, ktorý na Ježiša zostúpil pri krste, kto ho vyviedol na púšť; a na pretras príde otázka Ježišovej identity Božieho Syna (3,17; 4,3.6). Zároveň je toto pokúšanie predzvesťou celého Ježišovho príbehu, a preto má kľúčový význam: podobne ako pri prvom pokušení (premeniť kamene na chlieb), Ježišovi počas celého jeho pôsobenia viac záležalo na Božej vôli a dobre iných, než na sebe samom; a preto uzdravoval núdznych, a keď boli hladní, neváhal zázračne ich nakŕmiť (Mt 14,13-21; 15,32-39).
Ježiš čelí pokušeniam najmä zo strany farizejov, ktorí ho nezriedka provokujú, aby ostentatívne demonštroval svoju moc (napr. 16,1); no najvypuklejšie ho provokujú, aby ukázal svoju moc, keď bezmocne visí na kríži: „Zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ (27,40). V hre je opäť otázka Ježišovej identity a moci, ale on opäť nezneužíva spektakulárne svoju moc vo svoj prospech, aby iných ohromil. Navyše je to pokúšanie nielen Ježiša, ale aj Boha: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: »Som Boží Syn«“ (27,42-43). Svojím spôsobom sú tieto slová ozvenou pokušenia na púšti: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: »Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň«“ (4,6). Čo spája obe tieto pasáže, je otázka identity Božieho Syna ako aj otvorená otázka, či Boh zachráni Ježiša, či už sa vrhne z vrcholku chrámu, alebo keď bude bezmocne visieť na kríži…
Tretie pokušenie, ktoré sa odohráva „na veľmi vysokom vrchu“, keď diabol Ježišovi sľubuje „všetky kráľovstvá sveta a ich slávu“ vraviac: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať“ (4,8-9), má zas svoju ozvenu v závere evanjelia, ktoré končí klaňaním sa učeníkov Ježišovi na vrchu, kde im Ježiš dáva misijný príkaz, ktorý uvádza slovami: „Daná mi je všetko moc na nebi i na zemi. Choďte a učte všetky národy a krstite ich…“ (28,16-20). Jestvuje tak určité prepojenie medzi vyvrcholením pokušení pri treťom pokušení na púšti a vyvrcholením celého evanjelia.
Ježišove pokušenia majú v Matúšovom podaní svoju logickú štruktúru. Najskôr je to topografická štruktúra: prvé pokušenie sa deje na odľahlom mieste – na púšti. Druhé sa odohráva na verejnom priestranstve – vysoko na vrcholku chrámu – a je to pokušenie, aby Ježiš verejne ukázal svoju moc a „celý Jeruzalem“ presvedčil, že on je Mesiáš. Tretie sa deje ešte vyššie – na veľmi vysokom vrchu a má univerzálny charakter: v hre sú všetky kráľovstvá sveta a ich sláva…
Ďalšiu logickú štruktúru možno vybadať v gradácií pokušení: v prvom pokušení ide v podstate o pud sebazáchovy, aby vyhladovaný Ježiš premenil kamene na chlieb. Aj pokušiteľ prichádza s jednoduchým spontánnym návrhom: „Povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby“. Druhé pokušenie naberá na sile aj tým, že pokušiteľ podopiera svoje pokušenie citátom z Písma: „Veď je napísané: Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň!“ Tretie pokušenie je pokušením k otvorenej vzbure voči Bohu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať…!“ Pritom možno vycítiť protiklad medzi diablom, ktorý Ježišovi predstavuje „všetky kráľovstvá sveta a ich slávu“ a „nebeským kráľovstvom“, ktoré stojí v centre Ježišovho ohlasovania.
Na intenzite naberá aj Ježišova reakcia na jednotlivé pokušenia: najskôr Ježiš odporuje len jednoduchým citátom z Písma. Pri druhom pokušení má Ježišova odpoveď dôraznejší akcent a na tretie pokušenie reaguje Ježiš dosť príkro: „Odíď, satan…!“
Ježiš na každé pokušenie reaguje slovami Písma (pre neho to bolo to, čo my dnes nazývame Starý zákon). Je veľavravné, že Ježiš, skôr než začne verejne kázať, trikrát cituje Písmo, konkrétne knihu Deuteronómium (6,13.16 a 8,3). Ježiš sa živil Písmom a zoči-voči diablovi tasil „meč Ducha, ktorým je Božie Slovo“ (Ef 6,17), čím je príkladom aj pre nás, ako odporovať zlu a pokušeniam v našom živote. V tomto roku Božieho Slova by sme na to mali obzvlášť pamätať.
Hlavný motív, prečo sa stať o Ježišovom pokúšaní na púšti nachádza v evanjeliu je kristologický: predstaviť Ježišovu identitu (Boží Syn), jeho moc a autoritu – odporuje mocnostiam zla, ba dokonca im aj rozkazuje: „Odíď, satan…!“, hoci úplne sa o rozsahu jeho moci a autority dozvedáme až na konci evanjelia: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi…“
Navyše Ježiš vystupuje ako nový Izrael. Čelí pokušeniam podobne ako Izraeliti na púšti. Prvé pokušeniu, ktorému Izraeliti podľahli, súviselo s hladom, ktorý pocítili na púšti Sin: „Celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. Izraeliti im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v Egypte, keď sme sedávali nad hrncami mäsa a mohli sa najesť chleba dosýta!“ (Ex 16,2-3).
Ďalšie pokušenie, ktorému Izraeliti podľahli, súviselo s nedostatkom vody: „Ľud doliehal na Mojžiša a vravel: „Daj nám vodu na pitie!“ Ale Mojžiš im odvetil: „Prečo sa vadíte so mnou a prečo pokúšate Pána?“ Mojžiš preto „nazval to miesto Massa a Meríba, lebo Izraeliti sa tam vadili a pokúšali Pána“ (Ex 17,2.7). Na druhé pokušenie Ježiš odpovedá diablovi: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (4,7). Kým Izraeliti pokúšali Pána, Ježiš nie.
Najväčším pokleskom Izraela na púšti bola modloslužba – klaňanie sa zlatému teľaťu (Ex 32,1-4). Aj Ježiš je na záver pokúšaný k modloslužbe. Avšak, kým Izraeliti na púšti pokušeniam podľahli, Ježiš vychádza ako víťaz. Ježiš je skutočný Izrael, teda Boží bojovník.
Popri tomto kristologickom význame textu sa čoskoro v chápaní Cirkvi vynoril aj morálny význam Ježišovho pokúšania na púšti. Obrovský vplyv mal najmä na púštnych otcov, ktorí podobne ako Ježiš odchádzali na púšť, aby zápasili s démonmi. Hoci mnohé pokušenia prichádzajú zvonku, to najdôležitejšie – samotný zápas sa odohráva vnútri. Púštni otcovia vypracovali tzv. antirhetickú metódu, ktorá spočíva v tom, že pokušeniam treba protirečiť (preto anti-rhetická) slovami Písma, podobne ako to robil Ježiš na púšti.
Púštni otcovia vypracovali celé zoznamy biblických výrokov, ktorými čelili jednotlivým pokušeniam. Tak napríklad slová obľúbeného žalmu „Pán je môj pastier, nič mi nechýba“ (Ž 23) aplikovali v prípade nestriedmosti, kedy čelíme pokušeniu zjesť alebo vlastniť viac, než potrebujeme.
Iné slová tohto žalmu používali v prípade pokušenia strachu, ktorým sa diabol snaží nahlodať našu dôveru v Boha: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou!“ (Ž 23,4). Mnohokrát sa nás diabol snaží ovládať práve strachom. Snažil sa ním ovládnuť aj Ježiša v predvečer jeho umučenia v Getsemanskej záhrade.
Múdrosť antirhetickej metódy potvrdzuje aj psychológia: nemôžeme ovplyvniť, aké myšlienky na nás doliehajú, ale môžeme ovplyvniť, ako na ne reagujeme. A práve táto naša reakcia ovplyvňuje náš život. Platí to aj v duchovnom živote: nemôžeme ovplyvniť pokušenia, ktoré na nás doliehajú, ale môžeme im odporovať. Ak teda vo chvíľach pokušenia necháme v sebe rozoznieť správnu odpoveď, tak práve táto naša odpoveď skôr či neskôr bude mať vplyv na náš ďalší života a nie to, čím sa nás diabol snaží podviesť. Ak odporujeme zlu slovami Písma, ktoré boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého, tak potom Duch Svätý bude v konečnom dôsledku ovplyvňovať a viesť náš život.
Múdrosť púštnych otcov praktizoval vo svojom živote aj sv. Dominik a prví dominikáni. Touto cestou v boji proti pokušeniam môžeme kráčať aj my – Dominikovi nasledovníci v 21. storočí. Príbeh o Ježišovom pokúšaní mal dôsledky pre životnú prax prvých kresťanov. Dobrá zvesť, ktorá z neho pramenila, bola, že nad pokušením možno zvíťaziť. Ako? V Ježišovom mene a Božím slovom; preto nezabúdajme živiť sa Božím slovom, veď „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4 4; Dt 8,3).
