Október bol mesiacom úcty k starším. Deti v škôlkach pripravovali besiedky pre babky a dedkov, starké a starkých. Milé a dojímavé. A nadovšetko potrebné, viesť deti k úcte a vďačnosti voči starším ľuďom, ktorí veľakrát už nevládzu, neovládajú novodobé technológie, nestíhajú sledovať rýchle pokroky doby a možno aj, pre chorobu a starobu, strácajú svoju dôstojnú tvár.
Chcem sa však dnes zamyslieť nad inou vecou. Nemali by aj starší ľudia preukazovať určitý stupeň dôvery v dobro a následnej úcty voči mladším? Prečo v obchode s obuvou predavačka ochotne skáče okolo solventnej zákazníčky v rokoch, ale na skupinku stredoškoláčok podozrivo gáni a obsluhuje ich len s patričným prejavovaním nevôle? Prečo je dospelý čitateľ v knižnici privítaný vľúdne a jeho otázky sú úslužne zodpovedané, zatiaľ čo pätnásťročný chlapec sa musí vysporiadať s uštipačnou poznámkou o tom, či sa naozaj chystá „toto čítať“?
Deti sú často tými slabými, do ktorých si kopneme, lebo… lebo nás vytočil šéf v práci, lebo nám prihorela večera… lebo sa boja alebo nemajú právo brániť. Kde sa ale naučia tej úctivosti a milote, ktorú od nich požadujeme? Každý šikanovaný bažant sa po tom, ako sa ocitne na druhej strane, stane rovnako šikanujúcim mazákom. Veď ako inak, keď nič iné nepozná?
-js-
