Prinášame Vám prednášku P. Andreja Valenta OCD, ktorú predniesol v sobotu 4. februára 2017 v DKC Veritas v Košiciach, pri príležitosti Dňa zasväteného života.

Drahý otec arcibiskup Bernard, drahý otec arcibiskup Alojz, drahé sestry a bratia v zasvätenom živote.
Bol to pre mňa taký malý šok, keď som bol akurát na ceste k zubárke… 🙂  a niekto mi zrazu volá na mobil… A pozerám lepšie – tým niekým bol práve otec arcibiskup Bernard. No veru nemávam často takéto telefonáty.  🙂

Otec arcibiskup ma oslovil, či by mohol niekto z našej komunity povedať prednášku na tento deň. No a keď som túto vec predniesol spolubratom, tak tí ju s úsmevom prenechali na mňa.  🙂
Ale vážne, chcem sa poďakovať za dôveru: v prvom rade otcovi arcibiskupovi, ale tiež mojim spolubratom. Pomohli mi aj oni s touto prednáškou.  🙂

Keď som sa ešte rozprával s otcom arcibiskupom o téme prednášky, tak otec navrhol, že by mohla nadväzovať na Rok milosrdenstva, ktorý je už síce ukončený, ale tak nejako otec cítil, že by bolo dobré túto tému ďalej rozvíjať. Teraz viem, že to bola „strela do čierneho“, pretože aj Svätý Otec František na záver Roku milosrdenstva napísal apoštolský list Misericordia et misera (Milosrdenstvo a biedna), v ktorom hovorí podobne:
„Teraz uzatváram tento svätý rok; je čas hľadieť vpred a pochopiť, ako možno ďalej verne, radostne a nadšene prežívať bohatstvo Božieho milosrdenstva.“ (MM, 5) „Milosrdenstvo totiž nemôže byť len akousi vsuvkou v živote Cirkvi, ale predstavuje samotnú jej existenciu, ktorá zjavuje najhlbšiu pravdu evanjelia a umožňuje sa jej dotýkať.“ (MM, 1) Z tohto teda vznikla téma dnešnej prednášky, lebo chceme a potrebujeme byť milosrdní ako Nebeský Otec aj naďalej, aj po svätom Roku milosrdenstva.

Obsah prednášky je rozdelený do dvoch častí:

– v 1. časti by som chcel predstaviť učenie spomenutého apoštolského listu Misericordia et misera (po predchádzajúcom opýtaní sa niekoľkých zasvätených osôb som zistil, že ten list čítali zatiaľ len nemnohí)  🙂

– obsahom 2. časti bude pohľad na naše milosrdenstvo v praxi smerom „ad intra“ = čiže do vnútra našich rehoľných komunít a spoločenstiev, no tiež si niečo povieme o konkrétnych možnostiach, ako praktizovať milosrdenstvo smerom „ad extra“ = čiže z našich komunít smerom do vonka = v našich apoštolátoch, v našom vychádzaní na periférie spoločnosti

Otec arcibiskup tiež vyjadril prianie, aby v prednáške zazneli aj nejaké konkrétne veci či problémy, preto 2. časť prednášky bude viac praktická. No ako som tvoril prednášku, postupne som zistil, že hoci 1. časť je viac teoretická, no predsa je aj ona je veľmi praktická, lebo Svätý Otec pri písaní používa veľa obrazov a konkrétnych povzbudení. V liste napríklad podáva tri konkrétne výzvy, pri ktorých sa tiež na chvíľu zastavíme.

1. časť: Apoštolský list svätého otca Františka: Misericordia et misera

(20. novembra 2016 na slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru)

Vypočujme si najprv Božie Slovo z Jn 8,1-11:

<Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“>

Najprv Svätý Otec podáva istý teologický úvod a výklad práve prečítanej scény.

Misericordia et misera sú dve slová, ktoré sv. Augustín používa, keď hovorí o stretnutí Ježiša a cudzoložnice (porov. Jn 8, 1 – 11). Na  priblíženie tajomstva Božej lásky, ktorá vychádza hriešnikovi v ústrety, nevedel nájsť krajšie a vhodnejšie vyjadrenie ako toto: „Ostali iba tí dvaja: biedna a milosrdenstvo“ (In Joh 33, 5). Koľko Božieho súcitu a Božej spravodlivosti je v tomto rozprávaní! (…) Tento text z Jánovho evanjelia sa plným právom môže považovať za obraz toho, čo sme slávili počas svätého roku, obdobia bohatého na milosrdenstvo, ktoré od nás požaduje, aby sme ho v našich spoločenstvách slávili a prežívali stále.“ (MM, 1)

Svätý Otec ďalej pokračuje teologickou úvahou nad týmto stretnutím hriešnice a Spasiteľa. Je zaujímavé ako Svätý Otec sústredí svoju pozornosť aj na moment ticha, keď Ježiš nič nevravel, len prstom písal po zemi:  „Tým, ktorí ju chceli súdiť a odsúdiť na smrť, Ježiš odpovedá dlhým tichom, v ktorom necháva zaznieť Boží hlas tak vo svedomí ženy, ako aj jej žalobcov. Tí pustili kamene z rúk na zem a jeden po druhom sa vytratili.“ (MM, 2)

A teda, jedným z najzákladnejších prejavov milosrdenstva je odpustenie!

Svätý Otec píše,– citujem: „Odpustenie je najviditeľnejším znakom Otcovej lásky, ktorú chcel Ježiš zjavovať celým svojím životom. (…) Milosrdenstvo je tým konkrétnym skutkom lásky, ktorá odpúšťa, pretvára a mení život.“ (MM, 2)

Avšak z odpustenia vyplýva obrovská radosť!

Koľko radosti vytrysklo v srdci tej cudzoložnice! Vďaka odpusteniu sa mohla konečne cítiť slobodná a šťastná ako nikdy predtým. Slzy zahanbenia a bolesti sa premenili na úsmev tej, čo vie, že je milovaná (por. MM, 3) A ešte pápež František dodáva: „milosrdenstvo vyvoláva radosť, pretože srdce sa otvára nádeji na nový život. Radosť z odpustenia je nevypovedateľná, no presvitá  z nás zakaždým, keď ju zažívame.“ (MM, 3) Následne Svätý Otec hľadá odpoveď na dôležitú otázku: ako môžeme ďalej verne, radostne ba až nadšene prežívať bohatstvo Božieho milosrdenstva? (por. MM, 5)

Vo svojom uvažovaní František naznačuje niekoľko konkrétnych ciest:

a/ slávenie milosrdenstva pri sv. omši

Svätý Otec nás povzbudzuje sledovať a všímať si pri eucharistickom slávení to, ako takmer všetky texty sv. omše (aj tie stále sa opakujúce; ale často aj tie, ktoré sa menia) nám rozprávajú o Božom milosrdenstve alebo sa stávajú našou prosbou, aby nám Pán toto milosrdenstvo prejavil (napr. na úvod: „Pane, zmiluj sa!“; následné uistenie: „nech sa zmiluje nad nami Všemohúci Boh, nech nám hriechy odpustí (…)“; rôzne prefácie; niektoré eucharistické modlitby; pred znakom pokoja: „nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi“, atď.).

b/ slávenie milosrdenstva pri sviatosti zmierenia

„Milosrdenstvo sa osobitným spôsobom slávi vo sviatosti zmierenia. To je okamih, v ktorom pociťujeme objatie Otca vychádzajúceho nám v ústrety, aby nám navrátil milosť byť znova jeho deťmi.“ (MM, 8)

Možno tiež bude dobré si povedať, že v tejto časti listu pápež František potvrdil a predĺžil dve svoje rozhodnutia ešte z Roku milosrdenstva: službu misionárov milosrdenstvafakultu pre všetkých kňazov, že môžu udeľovať rozhrešenie od hriechu potratu (tieto dve rozhodnutia boli pôvodne určené na trvanie Roku milosrdenstva, ale Svätý Otec ich platnosť týmto listom predĺžil až do odvolania). Svätý Otec na tomto mieste poukazuje na možnosť zapojiť sa do iniciatívy: 24 hodín pre Pána (to je prvá z už na začiatku spomenutých výziev).

„Sviatosť zmierenia musí nájsť svoje centrálne miesto v živote kresťana; preto si od kňazov vyžaduje, aby svoj život dali do „služby zmierenia“ (2 Kor 5, 18) tak, že nikomu, kto skutočne ľutuje, nebude zahatený prístup k  láske Otca, ktorý čaká na jeho návrat, a všetkým bude ponúknutá možnosť zakúsiť oslobodzujúcu silu odpustenia. Najvhodnejšou príležitosťou môže byť na najbližšiu Štvrtú pôstnu nedeľu slávenie iniciatívy 24 hodín pre Pána, ktorá už našla odozvu vo viacerých diecézach a ostáva silnou pastoračnou výzvou na intenzívne prežívanie sviatostnej spovede.“ (MM, 11) Pri tejto iniciatíve ide najmä o to, dať ľuďom širokú možnosť čerpať zo sviatosti zmierenia (možno, ako spomenul jeden z mojich spolubratov, táto iniciatíva má svoje opodstatnenie najmä v krajinách Západnej Európy, v ktorých sa ľudia už veľmi nemajú zvyk spovedať), ale môže sa pri nej urobiť aj napr. eucharistická adorácia, tak aby sme ľuďom ponúkli možnosť venovať dlhší čas pre Pána.

c/ počúvanie, čítanie a modlenie sa s Božím slovom

„Biblia je veľkým príbehom, ktorý rozpráva o zázrakoch Božieho milosrdenstva. Každá jej strana je poznačená láskou Otca, ktorý si už od stvorenia želal vtlačiť do vesmíru stopy svojej lásky. (…) Je mojím vrúcnym prianím, aby sa Božie slovo stále viac slávilo, poznávalo a šírilo, pretože prostredníctvom neho možno lepšie pochopiť tajomstvo lásky, ktorá pramení z tohto zdroja milosrdenstva.“ (MM, 7)

Aj tu Svätý Otec navrhuje spoločenstvám ďalšiu konkrétnu iniciatívu – už druhú v poradí: „Bolo by vhodné, aby každé spoločenstvo venovalo jednu nedeľu liturgického roka  obnovenému úsiliu o šírenie, poznávanie a hlbšie pochopenie Svätého písma: jedna nedeľa celá venovaná Božiemu slovu, aby sme pochopili nevyčerpateľné bohatstvo, ktoré pochádza z trvalého dialógu Boha s jeho ľudom. Nech nášmu úsiliu nechýba kreativita, aby sa tento moment obohatil o iniciatívy, ktoré povzbudia veriacich stať sa živými nástrojmi odovzdávania Slova. Medzi tieto iniciatívy zaiste patrí čo najväčšie rozšírenie lectio divina, aby sa prostredníctvom modlitbového čítania posvätného textu podporil a rozvinul duchovný život.“ (MM, 7)
Ako toto želanie svätého otca uviesť do praxe? Zrejme by sme sa mali o tom v našich komunitách porozprávať a vybrať jednu nedeľu v roku na to, aby sme napr. popoludní alebo podvečer alebo možno po sv. omši pozvali ľudí na lectio divina nejakého úryvku Božieho Slova – najlepšie takého, ktorý ukazuje niektorý z aspektov Božieho milosrdenstva alebo nášho milosrdenstva voči druhým.

d/ nesenie útechy druhým

Toto je v dnešnej dobe – v ktorej stále tak veľa ľudí trpí – veľmi dôležitý a praktický spôsob, akým môžeme prinášať druhým radostnú zvesť o Božom milosrdenstve.

Svätý Otec o tom píše: „Milosrdenstvo má tiež tvár útechy. (…) Všetci potrebujeme útechu, pretože nikto nie je imúnny pred utrpením, bolesťou a nepochopením. Koľko bolesti môže vyvolať závistlivé slovo, ovocie nenávisti, žiarlivosti a hnevu! Koľko utrpenia môže vyvolať skúsenosť zrady, bolesti a opustenosti; koľko trpkosti smrť drahých osôb! Napriek tomu Boh nikdy nie je ďaleko, keď prežívame takéto tragédie.“ (MM, 13) A teraz František pokračuje veľmi konkrétne: „Slovo, ktoré povzbudzuje; objatie, ktoré ti umožní pocítiť pochopenie; pohladenie, ktoré umožňuje pocítiť lásku; modlitba, ktorá robí silnejšími… to všetko sú prejavy Božej blízkosti prostredníctvom útechy poskytnutej bratmi.“ (MM, 13) Pápež František ešte dodáva, že dôležitú rolu v nesení útechy druhým môže plniť aj ticho – možno tu tiež nadväzuje na to Ježišove ticho pri stretnutí s hriešnicou a obviňujúcimi ju zákonníkmi: „Niekedy môže byť veľmi nápomocné aj ticho; pretože niekedy neexistujú slová, ktoré by dali odpoveď na otázky toho, kto trpí. Ak chýbajú slová, môže ich nahradiť súcit toho, kto je prítomný; je nablízku, miluje a drží za ruku.“ (MM, 13) Všimnime si, ako Svätý Otec píše aj o priateľských a veľmi ľudských gestách, napr. na tomto mieste – držanie za ruku. Možno je naozaj dôležité, vtedy keď niekto veľmi trpí, aby sme mu svoju blízkosť a súcit vyjadrili aj chytením za ruku…
František ďalej píše: „Nie je pravda, že ticho je prejavom rezignácie, naopak, je to okamih sily a lásky. Aj ticho patrí k nášmu jazyku útechy, pretože sa mení na konkrétny skutok súcitu a účasti na utrpení brata.“ (MM, 13) Útechu sme podľa svätého otca povolaní niesť najmä všetkým rodinám – tým, ktorým sa darí žiť podľa zásad evanjelia a morálky, ale aj tým, ktoré niekde na ceste zlyhali a nachádzajú sa v rôznych zamotaných situáciách.

e/ konkrétne a nové skutky milosrdenstva

Keďže vo svete vznikajú stále nové formy duchovnej a materiálne chudoby, tak nás Svätý Otec vyzýva, aby sme aj my boli pripravení dávať stále novú tvár skutkom milosrdenstva a s veľkodušnosťou sa ich aj snažili uskutočňovať. (por. MM, 19)

f/ rozvíjať kultúru milosrdenstva, najmä vo vzťahu k chudobným

Je to ďalšia pozvánka od svätého otca, aby sme šírili a rozvíjali už nielen kultúru života, ale predovšetkým kultúru milosrdenstva, v ktorej je samozrejme zahrnutá aj kultúra života. Takáto kultúra sa buduje: „vo vytrvalej modlitbe, v poslušnom otvorení sa pôsobeniu Ducha, v dôvernom poznaní životov svätých a v konkrétnej blízkosti voči chudobným.“ (MM, 20) Je to podľa svätého otca „naliehavá výzva, ktorá má zabrániť tomu, aby sme nesprávne pochopili, kde je dôležité zapojiť sa. Pokušenie robiť „teóriu milosrdenstva“ možno prekonať len do tej miery, do akej sa spomínané konanie stane každodenným životom spoluúčasti a delenia sa.“ (MM, 20) Okrem toho máme pamätať na slová sv. apoštola Pavla, ktorý zdôraznil podstatný aspekt svojho poslania takto: „Len aby sme pamätali na chudobných, čo som sa aj usiloval robiť“ (Gal 2, 10). (por. MM, 20)

Nesmieme zabúdať na chudobných: je to výzva, ktorá je aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým a ktorá je naliehavá pre svoju evanjeliovú zrejmosť.“ (MM, 20)

Pamätanie na chudobných Svätý Otec navrhuje vyjadriť treťou konkrétnou iniciatívou – „sláviť v celej Cirkvi Svetový deň chudobných – ako konkrétny výsledok uplynulého mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva“
Pápež František  už pritom vyznačil aj termín – takýto Svetový deň chudobných bude slávený na 33. nedeľu v Cezročnom období. Ako dodáva: „To by bola najdôstojnejšia príprava na slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru, ktorý sa stotožnil s malými a chudobnými a ktorý nás bude súdiť podľa skutkov milosrdenstva (por. Mt 25, 31 – 46). Bol by to deň, ktorý by spoločenstvu a každému pokrstenému pomohol zamyslieť sa nad tým, že chudoba je v samotnom srdci evanjelia a tiež nad skutočnosťou, že pokiaľ Lazár leží pred dverami nášho domu (por. Lk 16, 19 – 21), nemôže nastať spravodlivosť ani sociálny mier. Tento svetový deň bude tiež predstavovať skutočnú formu novej evanjelizácie (por. Mt 11, 5), ktorou je potrebné obnovovať tvár Cirkvi v jej trvalej aktivite pastoračného obrátenia, aby bola svedkyňou milosrdenstva.“ Tak čo poviete, drahí bratia, drahé sestry? Však je to dosť konkrétny a podnetný list?!  🙂 Veľmi vás všetkých povzbudzujem, aby sme si ho prečítali aj celý – dá sa nájsť na internete.

Prejdime však teraz k druhej časti prednášky.

2. časť: Milosrdní voči bratom a sestrám vo svojej komunite i na perifériách spoločnosti

Opäť  si vypočujme Božie Slovo z Mt 25, 40:

<Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.«>

A dovoľte mi zacitovať jedného z našich karmelitánskych svätých – Jána od Kríža: „Na súmraku života budeme súdení z lásky“.

2.1. milosrdní „ad intra“

Aj k tomuto bodu som prečítal niekoľko rozhovorov a príhovorov svätého otca Františka k zasväteným osobám. V obzore vzťahov medzi nami zasvätenými vo vlastných komunitách sa najčastejšie opakuje jeho výzva, aby sme dbali o utužovanie „bratstva“, tzn. bratských a sesterských vzťahov medzi nami – vo vnútri našich komunít. Svätý Otec tvrdí, že od kvality našich vzťahov v spoločenstvách závisí tak kvalita nášho svedectva pred svetom ako aj príťažlivosť našich spoločenstiev, ktoré potom sami od seba priťahujú nové povolania. Toto budovanie autenticky bratských a sesterských vzťahov je však postavené na rôznych prejavoch milosrdnej a súcitnej lásky voči spolubratom a spolusestrám:

spoločná i osobná modlitba – aj za seba navzájom!

Modlíme sa za seba navzájom? Modlím sa aj za toho brata či sestru, ktorá ma urazila, ktorá mi ublížila, za toho, kto sa na mňa hnevá alebo kto ma naštval?

– starostlivosť o chorých, slabých alebo starších bratov či sestry

– pohostinnosť voči hosťom prichádzajúcim do komunít

odpúšťanie

neklebetenie

Ku neklebeteniu pápež František povedal veľmi podnetné myšlienky počas stretnutia so seminaristami, novicmi a novickami v r. 2013. Bolo to jeho hovorené slovo, čo sa aj nasledovný zápis myšlienok pokúša odovzdať:

„Pri komunitnom živote by som chcel zdôrazniť dôležitosť priateľských a bratských vzťahov, ktoré sú súčasťou formácie. Tu prichádzame k ďalšiemu problému. Prečo hovorím priateľské a bratské vzťahy? Mnohokrát som našiel komunitu seminaristov, rehoľníkov alebo diecézne komunity, kde sa klebetí. To je strašné“ Klebetia jeden o druhom… A to je náš klerikálny, rehoľný svet… Prepáčte, ale je to bežné: žiarlivosť, závisť, hovoriť zle o druhom. Nielen hovoriť zle o predstavených, to je klasické! Chcel by som vám však povedať, že toto je veľmi rozšírené, veľmi. Aj ja som do toho spadol. Toľkokrát som to urobil. A hanbím sa! Hanbím sa za to! Nie je dobré to robiť: ísť a klebetiť: „Počul si toto… a počul si tamto…“ Taká komunita je peklo! To nie je dobré. Preto je dôležitý priateľský a bratský vzťah. Priateľov je málo. Biblia hovorí toto: priateľa máš jedného, dvoch… Ale bratstvo je medzi všetkými. Ak mám niečo proti sestre alebo bratovi, poviem mu to do očí, respektíve to poviem tomu alebo tej, čo mu môže pomôcť. Nepoviem to iným, aby som očiernil. To je klebetenie, to je strašné! Za klebetami sa ukrýva závisť, žiarlivosť, ambície. Pamätajte na to. Raz som počul, že istá osoba po duchovných cvičeniach, istá (…) rehoľná sestra (…) Pánovi sľúbila, že nebude hovoriť zle o druhej sestre. Toto je krásne, to je krásna cesta k svätosti! Nehovoriť zle o druhých. „Ale, otec, existujú problémy…“ Tak to povedz predstavenému, povedz to predstavenej, povedz to biskupovi, ktorí môžu pomôcť. Nehovor to tomu, kto pomôcť nemôže. Toto je dôležité: bratstvo! Povedz mi: hovoril by si zle o svojej mame, o svojom otcovi, o svojich súrodencoch? Nikdy. Prečo to robíš v zasvätenom živote? Myslite len na bratstvo! Na bratskú lásku.“

A opäť niekoľko slov Františka pochádzajúcich z jeho stretnutia s predstavenými Talianskej konferencie vyšších rehoľných predstavených v roku 2014:

„Jasným znamením súčasného rehoľného života má byť bratský život. (…) Nuž, prosím vás, nech medzi vami neprevláda terorizovanie klebetami! Odstráňte ho! Nech vládne bratstvo! Ak máš niečo proti bratovi, povedz mu to do tváre… Niekedy to skončí tak, že sa pohádaš.“

Tu prekladateľ dáva poznámku, že Svätý Otec na tomto mieste doslova povedal: „dostaneš päsťou“.  🙂  František ešte dodáva: „To nie je problém: lepšie toto, než terorizmus klebetami.“  Teda „dostať päsťou“ nie je až takým problémom ako je veľkým problémom terorizovať druhých klebetami. Svätá Terezka z Lisieux nám v tomto radí, že ak nás to pokúša k súdeniu či ohováraniu druhých, tak aby sme si vtedy začali pripomínať svoju vlastnú slabosť a hriešnosť a tak sa snažili odmietať súdenie i klebetenie o druhých.

snaha o jednotu medzi všetkými členmi spoločenstva

Ďalšia karmelitánka, sv. Terézia z Avily, varovala svoje spolusestry pred vznikom nejednoty v spoločenstve, pred vznikom istého rozdelenia a akéhosi straníctva. Vtedy, ako napísala, je to fakt vážne zlo. A až s troškou irónie dodáva, že ak by také niečo vzniklo v kláštore, bolo by lepšie, keby sa steny toho kláštora zrútili sestrám rovno na hlavu.  🙂

pravá radosť, ktorá tiež „priťahuje“ a ktorá sa rodí zo živého vzťahu s Ježišom i z dobrých bratských či sesterských vzťahov

Svätý Otec nás tu až doslova prosí: „no prosím vás: nech sa sestry alebo kňazi nikdy netvária ako „papriky naložené v octe“

[to povedal pápež!  🙂 ], nikdy! Radosť pochádza z Ježiša.“ (stretnutie pápeža Františka so seminaristami, novicmi a novickami v Ríme v r. 2013)

2.2. milosrdní „ad extra“

Aj my všetci Bohu zasvätení ľudia – hoci často žijeme v kláštoroch (niektorí z nás aj vo svete) – sme povolaní v rámci svojej charizmy vychádzať na periférie a k chudobným tohto sveta: či už to bude cez nejaké formy apoštolátu alebo zaangažovaním sa do konkrétnych charitných diel.

Môžeme sa však opýtať, ako to máme robiť? A kde sú vlastne tí chudobní, ku ktorým nás pápež František posiela?

Prvá dôležitá vec je, že chudobní k nám nikdy neprídu, resp. málokedy!

Oni často ani nevedia, že môžu prísť alebo sa hanbia alebo majú tiež niekedy predsudky pred cirkvou, kňazmi či zasvätenými osobami.

To znamená, že to my musíme k nim vychádzať!

Ale tu vzniká ďalšia otázka: ako ich nájsť?

Musíme sa porozhliadať okolo našich kláštorov a našich komunít. Čím dlhšie bývame na nejakom mieste, tým je väčšia šanca, že si takýchto ľudí všimneme. Avšak aj napriek tomu sa o nich nemusíme sami dozvedieť, preto nám môže pomôcť nám napr. nejaký kňaz, ktorý na danom mieste pôsobí už dlhší čas alebo tiež domáci ľudia z miesta alebo mesta, kde sa naša komunita nachádza. Naši laickí priatelia nám môžu vedieť dobre poradiť, kde sa tí chudobní, ktorých hľadáme, nachádzajú: kde možno žije niekto osamelý alebo nejaká sirota či vdova; kde je fakt niekto tak chudobný, že nemá ani na tie najnutnejšie životné potreby; kde je možno v rodine nejaké týranie, kde alkoholizmus alebo iná vážna závislosť; kde je možno samotná matka, ktorá žije z ruky do úst. Takýchto ľudí veľmi hlboko osloví a dotkne sa ich, keď za nimi niekto z nás príde na návštevu: len tak sa možno porozprávať, popočúvať o ich starostiach, možno prispieť na lieky alebo oblečenie. Tí, ktorí sa s takýmito chudobnými ľuďmi stretávajú, hovoria, ako postupne títo chudobní ožívajú, začínajú mať dobrý prístup k Cirkvi, k veciam viery, aj ku kňazom a zasväteným. Toto všetko je priama pomoc, ktorú môžeme ponúknuť chudobným z okolia našich kláštorov či komunít. Pri priamej pomoci chudobným však musíme byť citliví na možný problém naviazanosti. Tá sa naozaj môže vytvoriť. Je predsa prirodzené, že ľudia, ktorým pomáhame, si nás začínajú čoraz väčšmi vážiť a majú nás radi. Preto je dôležitou vecou nielen preukazovať tým ľuďom pomoc ale zároveň ich pritom učiť samostatnosti, naštartovať ich motiváciu, viesť ich k prehlbovaniu duchovného života, k prehĺbeniu viery.

Napríklad OZ Maják nádeje – práve pred niekoľkými dňami som sa o týchto veciach rozprával so Soňou Vancákovou, zakladateľkou tohto združenia, ktorá sa aktívne venuje práci pre chudobných, preto myšlienky v tejto časti pochádzajú najmä z rozhovoru s ňou. Tak v tomto združení hneď na začiatku dávajú svojim klientom vedieť, že pomoc dostávajú na jeden rok (maximálne na dva), že je teda tá pomoc dočasná a má slúžiť tomu, aby sa postavili na vlastné nohy a postupne začali samostatne fungovať.

Aby sme predišli rôznym naviazanostiam je dobré, keď sa striedajú ľudia, ktorí im pomáhajú. Ale aj to je individuálne, lebo môže byť taký chudobný, ktorý sa neotvorí viacerým a potrebuje dlhšie sprevádzanie zo strany iba jedného človeka, voči ktorému má dôveru. Okrem takejto priamej pomoci, môžeme chudobným pomáhať aj nepriamou pomocou. Tá spočíva v zistení si združení alebo organizácií, ktoré sa venujú chudobným a už majú podchytených takýchto ľudí s rôznymi životnými ťažkosťami. O niektorých združeniach si o chvíľku povieme.

Najprv si však povedzme, ako môžeme podporovať takéto združenia?

– pravidelnou modlitbou

Keď sú tieto organizácie s kresťanským pozadím alebo ich tvoria ľudia Cirkvi, tak veľmi privítajú našu modlitebnú podporu.

Musíme si tiež uvedomiť, že keďže tieto združenia robia veľa dobra, tak tam, kde sa deje dobro, tam sa do toho často mieša aj zlý. Preto, každá rehoľa, každý inštitút by mohol vo svojich modlitbách pamätať nielen na chudobných ale aj na tých, ktorí sa chudobným venujú. V rámci našich komunít, po vyhľadaní niektorého zo združení, môžeme s ním nadviazať kontakt, ubezpečiť o modlitbách alebo sa aj dohodnúť na pravidelnej duchovnej podpore: napr. keď budú mať nejaké špeciálne situácie či úmysly na premodlenie, že nám o tom napíšu smskou alebo emailom, aby sme sa modlili. Predpokladám, že vo viacerých inštitútoch zasväteného života je taký zvyk, že približne raz do mesiaca sa necháva slúžiť sv. omša na úmysel nových povolaní. Akou mocnou duchovnou podporou by bolo, keby sme úmysel jednej sv. omše v mesiaci obetovali „za všetkých chudobných“.

materiálnym darom

Musíme si uvedomiť neblahú realitu, že organizácie, ktoré sa venujú chudobným, majú paradoxne veľmi často problém v získavaní podpory od štátu či samosprávy. O tom by tu mohli rozprávať aj niektorí z vás prítomných. Preto im môže pomôcť náš aspoň skromný finančný dar, stravné lístky alebo trvalý bankový príkaz – hoci s menšou sumou. Keď je tá menšia suma pravidelná, tak veľmi pomôže. Každá takáto organizácia privíta, keď zorganizujeme potravinovú zbierku alebo zbierku zachovalého šatstva či obuvi alebo zbierku drogérie. Niektoré združenia navštevujú farské a rehoľné komunity s úmyslom ponúknuť výrobky, ktoré chudobní podchytení týmito združeniami vyrábajú, a vyzbierané peniažky potom zas slúžia na podporu chudobných – a tak im aj my môžeme otvoriť brány svojich kláštorov a komunít.

A ktoré združenia sa nachádzajú v našom okolí?

Tak napríklad sú to:

Oáza – nádej pre život v Bernátovciach (venujú sa prevažne bezdomovcom)

otec Dušan Škurla a Deti sv. Alžbety (venujú sa najmä Pro-life témam)

Inštitút rodiny – na Kováčskej ulici (venuje sa vzdelávaniu rodičov, pomoci vo výchove, vzťahmi medzi manželmi)

hospice (starajú sa o dlhodobo chorých alebo o starších ľudí)

V hospicoch môžeme pomôcť návštevami. Môžeme prísť v ľubovoľnom čase ku chorým, venovať im kus svojho času, porozprávať sa s nimi alebo možno niektorí z nás by mohli pomôcť aj ako dobrovoľníci.

Hospicov tu máme zatiaľ žalostne málo:

v Košiciach je len jeden jediný (!) a tvorí ho jedno z poschodí Geriatrie sv. Lukáša na Strojárenskej ulici

Hospic Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi

Charitný domv Michalovciach je 

liečebne dlhodobo chorých

Saleziáni na Luníku IX.

Sestry Vincentky v Košiciach na Smetanovej ulici (pomáhajú bezdomovcom)

OZ Maják nádeje v Košiciach (venujú sa najmä rodinám v hmotnej i sociálnej núdzi, viacčlenným rodinám a osamelým matkám s deťmi)

Drahí bratia a sestry, bolo by veľmi dobré, keby sme vniesli diskusiu o týchto témach v rámci svojich spoločenstiev a komunít.

A povzbudzujem Vás, nebojme sa nakontaktovať na niektoré zo spomínaných združení či inštitúcií. Niektoré z nich – napr. spomínaný Maják nádeje – nás môžu prísť aj osobne navštíviť, porozprávať ľuďom prichádzajúcim do našich kláštorov či kostolov o svojich činnostiach, o možnostiach podpory.

Záverom chcem ešte povedať o jednom probléme, s ktorým niekedy zápasíme vo svojich svedomiach: aký postoj máme zaujať k žobrákom?

Hlavná zásada znie: neobísť ale účinne pomôcť. Je teda dobré vedieť vopred (premyslieť si to), že keď stretnem takého človeka: čo urobím? Väčšina z tých, čo som sa pýtal (a ktorí pracujú pre dobro chudobných) hovorili, že peniaze by sme nemali dávať, lebo ich použijú na alkohol, omamné látky, automaty. Stávajú sa aj také prípady, v ktorých rodičia nútia vyžobrať svoje deti na uliciach určitú sumu, no ak sa to deťom nepodarí, tak ich večer rodičia za to trestajú. Hoci zas na druhej strane pápež František vyzerá na to, že pripúšťa aj takú možnosť. Parafrázujem jeden jeho výrok – keď dávaš žobrákovi almužnu, tak ju nedaj do téglika, ktorý drží, ale daj mu ju priamo do ruky, aby pocítil dotyk a teplo tvojej ľudskosti. To je zrejme to, čo chce Svätý Otec povedať: že oveľa dôležitejší od tej almužny je ľudský dotyk; pohľad do očí; to, že v tom žobrákovi vidím človeka. Ja osobne v tom stále nemám celkom jasno.  🙂

Isté však je, že je lepšie dať žobrákovi namiesto peňazí niečo na jedenie – darovať alebo kúpiť mu.

Dobré je tiež podať informáciu, kde sa o žobrákov môžu postarať.

Také možnosti v rámci Košíc napríklad dávajú:

Vincentky na Smetanovej ul. (každý deň ponúkajú bezdomovcom obed)

Evanjelici na Mlynskej ul. (niektoré dni obed za darmo a asi 3x do týždňa dávajú možnosť osprchovať sa, oprať si vec; treba sa však nahlásiť)

Charitný dom sv. Alžbety na Bosákovej ul. (za pár centov každý deň podávajú teplý obed a tiež za pár centov ubytovanie; ak však chcú dostávať stravu, to ubytovanie je vtedy u nich povinné)

Oáza – nádej pre život v Bernátovciach (ponúkajú ubytovanie aj stravu)

Charitnom dome a aj v Oáze okrem toho pomôžu vybaviť si doklady, dávky a pod.

Ako lepšie by som mohol ukončiť túto prednášku, než slovami svätého otca Františka, ktorými končí svoj list Misericordia et misera? „Nech sú k nám stále obrátené milosrdné oči Svätej Božej Matky. Ona je prvá, čo otvorila túto cestu a sprevádza nás, keď svedčíme o láske. Matka milosrdenstva zhromažďuje všetkých pod svoj ochranný plášť, ako ju často zobrazuje umenie. Dôverujme v jej materskú pomoc a nasledujme jej trvalý príkaz hľadieť na Ježiša, žiarivú tvár Božieho milosrdenstva.“ (MM, 22)

Ďakujem Vám všetkým za pozornosť a trpezlivosť.

DÔVETOK

1. Gréckokatolícka charita vydáva kvalitný mesačník CESTA – na spôsob NOTA BENE, ale články v CESTE sú prirodzene ladené v kresťanskom duchu.

Je možnosť si ho objednať do našich spoločenstiev (a ponúknuť ľuďom v kostoloch a kláštoroch) alebo pre distributérov, ktorí ho (podobne ako NOTA BENE) rozširujú po uliciach miest. Polovica z ceny časopisu (1,40 €) je určená pre samotných distributérov, ktorí si takto môžu trochu prilepšiť.

Priniesol som so sebou niekoľko starších čísel. Môžete si ich pozrieť a aj vziať do svojich komunít.

2. Ako som už spomenul, pred pár dňami som bližšie spoznal košické občianske združenie Maják nádeje. A tak som pri príležitosti tejto prednášky so sebou priniesol aj niekoľko ich informačných brožúr. Každá komunita alebo spoločenstvo si môže vziať brožúru a tak isto si vezmite aj záložky, ktoré v skratke informujú čím Maják nádeje je a ako pomáha.

Ak by ste niekto mali záujem hlbšie sa ponoriť do tejto problematiky – vrelo odporúčam knihu: Milosrdenstvo voči trpiacim, ktorú minulý rok vydala Soňa Vancáková s kolektívom.