Milosť je každodenným dobrodružstvom.

Milosť, ktorú dostávame je určená pre všetko, čím žijeme. Čiže, milosť sa týka aj môjho osobného života, všetkého, čo prežívam, nejakým spôsobom ma teší alebo trápi. S milosťou idú veci ľahšie.
Teda, keď dostávame milosť za milosťou (Jn 1,16), náš život zrazu nie je nudou a všednosťou, ale každodenným dobrodružstvom.

Milosť je Božím zásahom do nášho života. Inak povedané, Boží zásah = zázrak. Tieto (malé) zázraky – milosti mi majú pomáhať na každodennej ceste žitia povolania kresťanstva → milosť mi má pomáhať približovať sa bližšie k Bohu a viac ho spoznávať. A to nemyslím vôbec teoreticky, ale práve naopak, mierim na to praktické. Keď budem v modlitbe čerpať milosť, začnem spoznávať aký Boh je. Keď budem často čerpať milosť (a doslova milosť za milosťou), zistím, že sa mi v živote dejú samé dobré veci a s radosťou a úžasom zistím, že aha, to je odraz Boha – to, čo sa mi deje, je dobré = aj Boh musí byť dobrý.
Tadá, a je to na svete, mám dobrý osobný vzťah s Ježišom. 😊

A viete, čo je na tom celom najlepšie? Milosť môžem čerpať každý deň a nemusím sa báť naozaj čerpať milosť za milosťou.
Boh nás pozýva na cestu kresťanstva (ktorá sa môže z ľudského pohľadu zdať nudná a nezáživná), Stvoriteľ  je človeku na ceste žitia aktívneho kresťanstva bližšie než kedykoľvek inokedy. Na púti kresťanstva dostávam ako posilu milosť, ktorá mi dáva silu nevzdať to, vytrvať a šťastne prísť až na koniec. Okrem toho, milosť nám dáva nový pohľad na cestu alebo aj na svet, cesta sa nezdá byť taká náročná a uvedomíme si, že aj svet okolo nás nie je len čierny, ale hrá miliónmi pestrých farieb. Odrazu sa vieme radovať aj z jednoduchých vecí a svojím pohľadom a prístupom vnášať do sivého sveta svetlo. Svetlom myslím prítomnosť Ježiša, teda ako kresťania máme povinnosť dávať svetu to, čo potrebuje na vyliečenie mnohých rán.

Keďže Boh je bohatý na milosť, prichádza otázka na to, prečo to robí? Boh je dokonalosť sama a my sme často skrz – naskrz prerytí hriechmi a slabosťami. Hriech nás oddeľuje od Boha. A teraz čo?

Boh je taký úžasný, že tú stenu, ktorá je medzi mnou a Ním dá preč. Ako to robí? Prostredníctvom ospravodlivenia. Teda naozaj, priam symbolicky dáva preč túto stenu hriechu. Ale nie je to len tak. Aby sa mohla táto stena zbúrať, bolo potrebné zaplatiť privysokú cenu. Boh musel zaplatiť životom svojho jediného syna. Neváhal to spraviť. Nechal sa pribiť na kríž len preto, aby mohol byť so mnou – hriešnikom a liečiť moje rany, ktoré som si spôsobil len ja sám. Teraz je rad na mne. Čo môžem urobiť, aby som túto „transakciu“ prijal? Musím vierou vyznať, že tomu verím a ako potvrdenie moje viery musím to, čo vyznávam aj žiť a uskutočňovať skutkami. To je všetko, žiadna veda, navyše Duch Svätý mi aj pri tomto vyznaní a žití pomôže.
Ospravodlivení sme preto, aby sme mali spoločenstvo s Bohom, ktoré nás (okrem iných benefitov) vedie ku spáse.

Všetkých nás povzbudzujem, aby sme žili vo vedomí, že sme draho vykúpení, teda žili radostne. Žiť radostne nám pomôže milosť, ktorú dostaneme, len keď budeme chcieť. Boh nám ju dáva nie preto, že musí ale preto, že chce. Chce vidieť svojich synov a dcéry ako sú šťastní.

Frederik Hudáč

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

2002 Slobodná iniciatíva Boha vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
„Tým, že si si odpočinul na siedmy deň po svojich veľmi dobrých dielach, hoci si ich stvoril bez činnosti, hlas tvojho Písma predpovedá, že aj my po našich dielach, ktoré sú veľmi dobré preto, že si nám ich ty daroval, v sobotu večného života si odpočinieme v tebe.“

2005 Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.
Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie. Ak v nej som, nech ma v nej Boh zachová.‘“