Otče náš, ktorý si na nebesiach… To sú slová, ktorými sa začína Modlitba k Bohu, nášmu Stvoriteľovi, no predovšetkým k nášmu Otcovi.

Ako sa máme túto Modlitbu Pána modliť? S akým postojom a s akým úmyslom vstupujeme do modlitby? Hneď prvé slovo modlitby, „Otče“, je oslovením Boha ako Otca, toho, ktorý nás miluje a ktorý nás stvoril, aby sme milovali a boli milovaní. Nie je to tak, že dieťa oslovuje Otcom toho, ktorý ho miluje a chce pre neho len to najlepšie? Áno, aj my prijímame Boha za svojho Otca, pretože sme jeho adoptovanými deťmi. No tento dar adopcie si vyžaduje neustálu snahu o nový život a očistenie svojho srdca, aby sme s čistým a úprimným srdcom mohli vyrieknuť slová modlitby. S pokorou uznať svoju nehodnosť a s úprimnou dôverou odovzdať život Otcovi. Ďalším dôležitým postojom pri tejto modlitbe je túžba a vôľa podobať sa Bohu. „Nemôže láskavého Boha volať Otcom, kto má neústupčivé a nevľúdne srdce: nemá totiž tie známky láskavosti, ktoré má nebeský Otec.“ (KKC, 2784)

„Otče náš“…. Slovo „náš“ označuje nie mňa samotného, ale NÁS všetkých. Pri vyslovení tohto pozdravu sa duchovne spájame všetci v Jedno ako rodina. Pri modlitbe privádzame pred Boha všetkých ľudí, našich bratov a sestry. Okrem toho „náš“ nemá funkciu vlastníctva, ale v tomto prípade je vyjadrením vzťahu, ktorý máme s Otcom.

„Ktorý si na nebesiach“…. Tento výraz nás vovádza do tajomstva vznešenosti Boha. „Neoznačuje miesto, ale vznešenosť Boha a jeho prítomnosť v srdci spravodlivých.“ (KKC 2802) Nebesia sú vyjadrením toho, že Boh je nad všetkým. Zároveň je tento výraz vyjadrením, že sme Božími deťmi, ktoré majú pripravené miesto v nebi. Avšak nebo máme žiť už tu na zemi, snažiť sa kráčať srdcom v nebi a nohami na zemi.

Vzdialenosť medzi nebom a zemou sa ani predstaviť nedá, ale predsa Boh, ktorý je na nebesiach, prebýva v našich srdciach. Vzdialenosť v kilometroch neurčuje to, ako ďaleko sme od Boha, ale naše srdce a postoj, ktorý máme, určuje spojenie s Otcom. Preto prosme Ducha Svätého nech nás pri Modlitbe Pána pretvára na pokorných, radostných a úprimných. „Prostá a oddaná dôvera, pokorná a radostná istota sú dispozície, ktoré má mať ten, kto sa modlí „Otče náš“.“ (KKC, 2797)

Dominika Paliesková

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

2785 Otče náš. Toto meno vzbudzuje aj lásku – veď čo má byť deťom drahšie ako otec? –, aj pokornú žiadosť… a priam očakávanie, že dosiahneme, o čo budeme prosiť… Veď čo nedá deťom, ktoré ho prosia, keď im už predtým udelil, aby boli deťmi?“

2794 Správne sa teda chápe, že keď sa hovorí: Otče náš, ktorý si v nebesiach, hovorí sa: v srdciach spravodlivých ako v jeho svätom chráme. Zároveň aj, aby si ten, kto sa modlí, želal, žeby v ňom prebýval ten, ktorého vzýva.“

„Nebesia by však mohli byť aj tí, ktorí nosia v sebe obraz Boha, v ktorých Boh prebýva a sa prechádza.“

2799 Modlitba Pána nás uvádza do spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. Zároveň nás zjavuje nám samým.