Mystická svatba Márie Magdalény

Lucia Hidvéghyová

Sobota 22. júla 2017

Sprievodné slovo – posledný večer Putovania s Máriou Magdalénou.

ÚVOD

Milí pútnici, vzácni svadobní hostia!

Vitajte na vrchole nášho putovania, vitajte v cieli – na mystickej svadbe Márie Magdalény. Celý týždeň s Magdalénou putujeme a ona nás privádza k svojmu Ženíchovi, k tomu, ktorého miluje jej duša (Pies 3,1).

MYSTICKÁ SVADBA A TRI NEVESTY

Ešte pred mesiacom som netušila, čo je to mystická svadba, a priznám sa, že ani teraz presne neviem, ako dopadne to, čo je pred nami, ale verím, že to dobrodružstvo nám pripravila Mária Magdaléna (v réžii „zhora“) a som rada, že sme všetci prijali jej pozvanie.

S nápadom urobiť mystickú svadbu Márie Magdalény prišla naša milá sestra Blažka. Keď sme sa pred pár týždňami stretli po prvý raz, chcela nájsť a prekonzultovať biblické prepojenia medzi Máriou Magdalénou a snúbenicou (milou // priateľkou) z Piesne piesní, o ktorej sme dnes čítali. Vtedy mi napadlo, či by nemohli byť nevesty tri. Nápad sa ujal, len ešte nebolo jasné, kto okrem Márie Magdalénypriateľky z Veľpiesne bude tá posledná nevesta. Ako sme si so sestrami vymieňali maily, postupne sa ukázalo, že treťou nevestou bude Eva, prvá žena (v druhej správe o stvorení sveta).

V pozadí tohto uvažovania bol aj výrok Sv. Bonaventúru*, veľkého františkánskeho učenca, ktorý hovorí, že ľudská duša je pre Boha tou

  • najmilšou dcérou,
  • najdrahšou nevestou a
  • najkrajšou priateľkou.

Od týchto troch obrazov duše je len krok k 3 nevestám, k Eve, k Magdaléne a k priateľke.

Veď každý z nás v sebe nosí pečať Evy, alebo Adama, prvých ľudí – krásu a dobro raja, pôvodné povolanie človeka tvoriť spoločenstvo s Bohom, vzájomne sa (ako muži a ženy) dopĺňať a vnášať do tohto sveta život. Ale nosíme v sebe aj tieň Evy, jej slabosť a zlyhanie v pokušení, aj kliatbu, ktorou ju Boh potrestal, a ktorá sa ale môže premieňať na požehnanie.

Nosíme v sebe aj Magdalénu, jej túžbu po pravej láske, jej vnímavosť a autentickosť, schopnosť milovať, byť vernou a oddanou, ale aj ochotu uznať svoju chybu a ľutovať. Magdaléna v nás potrebuje vrúcny a intenzívny záujem o druhého človeka presmerovať na Krista, potrebuje a chce ho očisťovať a posväcovať. Táto Magdaléna vie stáť pod krížom, plakať pri hrobe, aj bežať s radostnou správou, že jej Vykupiteľ žije.

A nakoniec, nosíme v sebe aj milú alebo priateľku z Piesne piesní, jej ohnivú a zároveň tichú, nesmrteľnú lásku, ktorá je už tu, v nás vznešená a svätá vo svojej totálnej odovzdanosti, nezištnosti, dôvere a detskej prostote, vo svojej nadprirodzenej povahe. Je krásna a absolútna, jednoduchá a priezračne čistá, dáva sa aj prijíma, otvára v sebe priestor pre iného a sama sa teší z prijatia. Posväcuje všetko, čoho sa dotkne, je silnejšia ako smrť (Pies 8,6).

Ako sa približovalo Putovanie, postupne sa ukázalo, že tieto tri nevesty úzko súvisia s troma osobami Najsvätejšej Trojice:

  • Eva, (podľa druhej správy o stvorení sveta) prvá stvorená žena, s Bohom Otcom, milosrdným a spravodlivým Stvoriteľom.
  • Mária Magdaléna, jediná skutočná, historická postava z troch neviest, s Božím Synom, Ježišom, ktorý jediný z osôb Najsvätejšej Trojice má aj ľudskú prirodzenosť.
  • Milá a krásna priateľka z Veľpiesne, často vo výkladoch stotožňovaná s ľudskou dušou, s Duchom Svätým, Priateľom a Útechou našej duše.

Boh je „Spoločenstvom lásky“ a hoci je Jeden, predsa je Trojicou osôb, z ktorých každá má osobitnú povahu – vlastnosti, ktoré jednotlivým Osobám pripisujeme. Preto má svoju logiku, aby aj jeho nevesta bola v istom zmysle „trojitá“ ale v skutočnosti len jedna – len Magdaléna (ona v nás, resp. v nej každý jeden z nás – takže nevesta je len jedna, ale každý sa s ňou môže stotožniť). Ďalšie dve nevesty, Eva a milá // priateľka, sú symbolické postavy, ukryté v Magdaléne. Na svadbe akoby vystúpili na chvíľu z nej, aby sme ich jasnejšie videli, aby lepšie zažiarilo to z Magdalény, čo ony dve predstavujú (ženskosť a lásku).

MAGDALÉNA V NÁS

Celý týždeň putujeme s Máriou Magdalénou.

  • Náš vonkajší človek vidí len sklo v drevenom ráme, uprostred ktorého je neurčitý materiál (…), držíme v rukách relikviár a počúvame čítania z Písma, ale
  • náš vnútorný človek vníma silný príbeh, objavuje vzácny príklad, spoznáva vnútorné bohatstvo a stretáva živého človeka, v ktorom sa vidí ako v zrkadle.

Magdaléna nám je blízka. Už ju nenosíme len po oravských kopcoch (v relikviári) vysoko nad hlavou, ale každý z nás ju nosí vo svojom vlastnom vnútri.

Magdaléna je žena, ktorá túži po pravej láske, po naplnení, ale hľadá ho na nesprávnom mieste. Ako sme čítali v pondelok, žena v príbehu o cudzoložnici nevie, že jej telo nepatrí len jej. Nechá sa uniesť falošnou predstavou o láske a končí v náručí muža, ktorý nie je jej manželom. Chvíľa nežnosti a dôvernej blízkosti sa v okamihu mení na hanbu, na bolestné vytriezvenie, na verejnú potupu a odsúdenie, ktoré ju takmer stálo život.

Kde je ten, kto ju ešte pred chvíľou objímal?… Zrazu je sama a táto trpká skúsenosť zanecháva v jej vnútri ešte väčšiu prázdnotu a opustenosť, než akú prežívala predtým. Leží pri nohách žalobcov a je taká úbohá, že si nezaslúži ani meno (Jn 8,3-4 spomína len „ženu“). Pokojne by sa mohla volať ako ja, alebo niekto z nás…

Aj toto je Magdaléna v nás.

Môžete v duchu vymenovať všetky svoje veľké prešľapy a chyby, ktorými ste sa previnili. Všetko, za čo sa hanbíte a čo ľutujete… to všetko sa zmestí pod sedem nerestí, alebo pod sedem zlých duchov, ktorých Ježiš z Magdalény vyhnal. Ale mohlo by ich byť aj sedemdesiatsedem, čo by znamenalo každé možné zlo… – ale dobro, ktorým je Boh, je vždy silnejšie. Jeho čistota je mocnejšia, ako naša nečistota. Jeho sila je väčšia, ako naša slabosť.

Keď ležíme Ježišovi pri nohách, on aj nám hovorí: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš.“ (Jn 8,11) – Magdaléna v nás dostáva novú šancu. Z dna je vyzdvihnutá k novej dôstojnosti Božej dcéry. Boh dôveruje aj nám. Ako hovorí žalm (Ž 113,7-8): „Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára a dáva mu sedieť… vedľa kniežat svojho ľudu,“ vedľa svojho trónu.

Zo ženy bez mena, ktorú chcú ukameňovať jej vlastné výčitky svedomia, sa stáva Mária Magdaléna, ktorej sa v záhrade dá spoznať vzkriesený Pán, aby prvá ohlasovala jeho zmŕtvychvstanie, aby sa stala prvou kazateľkou! – Z prachu vstáva žena s novým srdcom (porov. Ž 51,12), ktoré našlo to, po čom toľko túžilo: našlo to „náručie“ (a srdce), ktoré bude pre ňu vždy útočiskom, a ktoré je otvorené pre každého z nás.

Mária Magdaléna nie je len hriešnica. Je to aj obrátená žena, obdarená milosťou. Je plná odvahy, odhodlaná radikálne a vytrvalo nasledovať toho, ktorý jediný sýti jej hlad po láske. V minulosti neprávom darovala svoje telo tomu, kto naň nemal nárok a možno si ho ani nezaslúžil. Teraz jej svoje telo v Eucharistii ponúka Ježiš. Celý sa jej dáva a ona na tento dar odpovedá najlepšie, ako vie: je svojmu Pánovi verná.

Sedí mu pri nohách a pozorne ho počúva, ale rovnako odovzdane s ním kráča aj po krížovej ceste (nenasleduje ho iba vtedy, keď sa jej to hodí…) – ide až pod kríž. Neuteká zbabelo pred bolesťou, nenechá sa odradiť, pretože uverila tomu, kto stál pri nej a zachránil ju, keď bola sama na pokraji smrti.

Aj Magdaléna v nás chce byť verná a vytrvalá. Chce mať ku Kristovi taký silný vzťah, aby ju od neho nikto a nič neodlúčilo (ani súženie, úzkosť, či prenasledovanie, ani nijaká iná okolnosť alebo bytosť; porov. Rim 8,35 a nasl. Kto nás odlúči od Kristovej lásky?).

Mária Magdaléna prichádza po nekonečne dlhej sobote, ešte za tmy k hrobu. Na prvý pohľad ide ona za Pánom, ale v skutočnosti On prichádza k nej, aby našla namiesto jeho mŕtveho tela svoj nový život v jeho vzkriesení. On, Prvý medzi živými jej dovolí, aby sa ho dotkla (aby boli potom jej slová presvedčivejšie a hodnovernejšie pre učeníkov? Alebo to bolo dôležité najmä pre ňu samotnú?…) a pošle ju oznámiť ostatným, že vstal z mŕtvych.

Magdaléna v nás sa tiež stretáva so Živým a on aj nás posiela, aby sme svoje stretnutie s ním prenášali ďalej. Aby sme ho prinášali všetkým, čo túžia po láske a priateľstve.

Táto „Magdaléna v nás“ má dnes mystickú svadbu s tým, koho v živote najviac miluje.

Všetci vieme, že nejde o „hru na svadbu“, kde by bola nevestou žena Magdaléna a ženíchom Ježiš. Ide o mystické odovzdanie sa, o hlbokú vnútornú oddanosť a túžbu človeka po Bohu. Ide o „svadbu“ každého z nás, našej duše – nevesty, s nebeským Ženíchom – s pomocou Márie Magdalény, Evy, priateľky z Veľpiesne, s pomocou obrazov, symbolov a významov, ktoré nám majú pomôcť prežiť toto tajomstvo, otvoriť sa Bohu a nechať ho, aby nás celkom uchvátil, premohol svojou láskou a pritiahol k sebe… aby nás premieňal na Božie deti, ktoré sú spolu Jeho krásnou Milovanou, Nevestou, Cirkvou, mystickým telom, v ktorom on sám žije a prúdi, skrz Eucharistiu a svoje slovo… a má v každom z nás zaľúbenie.

 

* Sv. Bonaventúra citoval sv. Bernarda, ktorý napísal: „Bež, duša moja… Čaká na teba Boh Otec ako na svoju najmilšiu dcéru. Čaká na teba Boží Syn ako na svoju najsladšiu nevestu. Čaká na teba Boh Duch Svätý ako na svoju najkrajšiu priateľku.“ – z „Knihy rozjímaní“ od sv. Bonaventúru, posv. čítanie v deň spomienky na sv. Ruženu z Viterba, 4. sept., liturgia hodín pre františkánsku rodinu.