Krížové cesty sú charakteristické pre pôstne obdobie. Počas nich máme možnosť rozjímať o utrpení nášho Pána, sme prítomní na jeho ceste od Piláta až na vrch Golgoty. Tu stojíme pod Krížom s jeho matkou a učeníkmi sledujúc ďalšie udalosti až po uloženie Pána do hrobu. Práve počas krížovej cesty, keď vnútorne kráčame spolu s Kristom na Golgotu, zaznievajú jeho slová do našich životov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj KRÍŽ a nasleduje ma (Mk 8, 34).

Každý z nás má svoj kríž, ktorý si nesie životom. Niekedy nám príde ľahký, inokedy pod jeho ťarchou nevládzeme stáť a padáme. Silu a oporu môžeme v takejto chvíli nájsť práve v niekom, kto už túto krížovú cestu prešiel a zvíťazil. V niekom, kto vo Veľkonočnú nedeľu opustil temnotu hrobu a svojim utrápeným učeníkom hovorí: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 21). V ťažkých situáciách, keď nám dochádza síl, upierame svoj pohľad na kríž ako na symbol nádeje, posily a vykúpenia. Pohľad na kríž a ukrižovaného nám dodáva odvahu, povzbudenie a silu.

V dnešnú nedeľu nám však pri pohľade na kríž bráni fialová látka, ktorou je zahalený. Kríž ako symbol vykúpenia, nádeje, posily, ale aj utrpenia je pred naším pohľadom skrytý. Neznamená to však, že tam kríž s Ukrižovaným nie je, iba ho nevidíme.

Pozrime sa na dnešný svet. Môže sa nám zdať, že nie len kríž je zahalený, ale akoby sa pred nami zahaľovalo postupne všetko. Vidíme zahalené tváre ľudí na ulici pod ochrannými rúškami, s priateľmi sa vídavame iba cez monitory našich počítačov a brány kostolov, predstavujúce miesto dokonalej jednoty a spoločenstva, sú pre nás zatvorené. Naše plány a vízie budúcnosti boli narušené. Nik nevie, čo bude o pár týždňov. Do života sa nám vkráda pochybnosť až strach, pretože naša budúcnosť, o ktorej sme mali určité predstavy, sa ocitá zahalená hmlou neistoty. Všade samá clona!

Timothy Radcliffe nám vo svojej knihe pripomína udalosť, ktorá presakuje neistotou. Udalosť, kedy sa budúcnosť a zmysel rozplynuli v hmle a naše spoločenstvo sa rozpadlo. Je to udalosť POSLEDNEJ VEČERE. My Kresťania si ju pripomíname počas každého slávenia liturgie. Vraciame sa na počiatok, kedy sa všetky istoty zrútili, pripomíname si udalosť Judášovej zrady, Petrovho zapretia, kedy sú zúfalstvo, strach a neistota učeníkov priam hmatateľné. Ježiš mohol reagovať rôzne. Mohol od stola odísť, nájsť si inú partiu nasledovníkov, ktorí by ho nezradili, nerozutekali by sa pri prvých problémoch. On však zostal. Vstal a urobil gesto, v ktorom nám daroval seba samého. Ježiš túto situáciu využil ako možnosť, kedy nám daruje seba samého.

Preto chcem nás všetkých povzbudiť, aby sme sa snažili každú náročnú situáciu premeniť na príležitosť darovania seba samých ľuďom okolo nás. Či už v službe, pomoci, modlitbe alebo iba „obyčajným“ priateľským slovom. To, že v týchto dňoch je Kristus na kríži zahalený a my nemôžeme vojsť do chrámu nie je prekážka, ale pozvanie nájsť Krista nie len na kríži nad oltárom, ale nájsť ho v našom každodennom živote živého uprostred nás, predovšetkým vo vzťahoch s našimi najbližšími.

Viliam Paľaga