Uvažujem nad tým, ako začať toto zamyslenie, no… nenapadá mi nič… prečo? Pretože Niekto iný to už začal za mňa. Božia láska k nám začína už dávno pred tým, než sme boli my. Boli sme „vtrhnutí“ do kolobehu lásky, ktorá je trváca od počiatku a nemá konca. No odkiaľ môže prúdiť takáto nezvyčajná láska? Jedine z prameňa svätosti, ktorý nikdy nehasne. Z ohniska, ktoré neustále horí dobročinnou láskou. Uvažujem, ako ešte „vládze“ toľko horieť?

Vládze, pretože nemá hraníc. Je plné dobroty a ľúbosti. My sme zvyknutí našu lásku „brzdiť“, „obmedzovať“. Dnes nevládzem, už sa mi nič nechce. Dnes už idem spať, však aj zajtra bude deň. Boh však nič také nepozná. Miluje pretože miluje a to je jeho podstatou. Máme sa veru čomu učiť.

Počas učenia sa tejto Božej lásky často klesáme, chceme to vzdať. Dlho nám trvá, kým znova nazbierame silu a skúšame zo seba dávať lásku tak, ako sme toho schopní. No Boh nás za to nesúdi, nikam nás neplaší, nepoháňa. Má s nami trpezlivosť a neustále nás zaplavuje svojím milosrdenstvom. Darúva nám v sebe život a túži, aby sme navždy žili s ním vzkriesení.

Ani túto svoju túžbu na nás nekričí, nevnucuje nám ju. V tichosti a pokore čaká, kým sa my sami rozhodneme pre Neho. Obetuje sa pre všetkých a je spásou všetkým, čo v neho dúfajú.

A čo naše srdcia? Aké sú? Dokážu byť trpezlivé, ak je to potrebné? Dokážeme v tichosti čakať alebo všetko chceme hneď vedieť či vykričať? Dokážeme prijať aj bolesť a obetovať sa pre niekoho, kto nás práve potrebuje? Myslím, že všetci máme na čom pracovať, v čom rásť a snažiť sa, aby naše srdcia raz boli navždy v príbytku všetkých sŕdc – v tom najsvätejšom.

Ježišu, pretváraj naše srdcia na obraz toho svojho. Pomáhaj nám rásť v bezhraničnej láske a túžbe milovať Teba aj všetkých našich blízkych, v ktorých sa nám dávaš poznávať. Amen.

Alžbeta Kiráľová