Ďalšou prosbou „Otčenáša“, v poradí šiestou, žiadame Boha o ochranu pred budúcim hriechom. V chápaní mnohých ľudí prosba „neuveď nás do pokušenia“ mylne evokuje predstavu toho, že je to Boh, kto človeka pokúša, kto človeka vystavuje pokušeniu. No v Jakubovom liste čítame: „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša.“ (Jak 1,13) Pre správne porozumenie tejto prosby „Otčenáša“ si predstavíme to, ako je zachytená v pôvodine písaného textu evanjelia podľa Matúša, teda v gréckom jazyku. Slovo „pokušenie“ je naším prekladom gréckeho slova „peirasmos“. Významom tohto slova nie je len pokušenie (= lákadlo k hriechu) ale aj skúška. Ide teda o overenie, vyskúšanie, otestovanie. A Boh môže otestovať ľudskú vieru. Dôkazom toho sú známe biblické postavy ako Abrahám („Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu:..“ Gn 22,1) a aj Jób, ktorých vieru a dôveru Boh vyskúšal. Boh tiež vyskúšal svoj ľud počas putovania púšťou po vyslobodení z Egypta, aby zistil, čo je v jeho srdci (Dt 8,2).

Táto prosba, ktorá ako jediná v celom „Otčenáši“ v pôvodnom jazyku neobsahuje tvar slovesa v imperatíve ale v subjunktíve (čo je slovesný spôsob na vyjadrenie splniteľného priania, želania), nehľadá možnosti ako sa vyhnúť skúške. Modliaci sa v tejto prosbe pokorne rozpoznáva svoju ľudskú slabosť a prosí Boha, aby mu v skúškach, ktoré sú v živote nevyhnutné pomohol, aby v nich nezakopol, následne nepadol a neotočil sa tak Bohu chrbtom.

Pokušenie je realitou, ktorej je človek vystavený, ale Kristus dáva návod, ako mu čeliť: Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia.“ (Mt 26,41) V modlitbe tak prosíme, aby nám Boh dal milosť, keď prídu skúšky a pokušenia, aby sme v nich obstáli podľa Božej vôle.

fr. Vavrinec M. OP

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

2846 Táto prosba siaha ku koreňom predchádzajúcej, lebo naše hriechy sú ovocím súhlasu s pokušením. Prosíme nášho Otca, aby nás do neho „neuviedol“. Je ťažké preložiť jedným slovom grécky výraz, ktorý doslovne znamená „nedovoľ, aby sme prišli do pokušenia“, „nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“. „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1,13); naopak, chce nás od pokušenia oslobodiť. Prosíme ho, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Sme zatiahnutí do boja „medzi telom a Duchom“. Táto prosba naliehavo prosí o Ducha rozoznávania a sily.

2847 Duch Svätý nám umožňuje rozlišovať medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast vnútorného človeka a má za cieľ „osvedčenú čnosť“ (Rim 5,3-5), a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu a smrti. Máme rozlišovať aj medzi „pokušením“ a „súhlasom“ s pokušením. Rozlišovanie napokon odhaľuje klamstvo pokušenia: zdanlivo je jeho predmet dobrý, „na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3,6), kým jeho ovocím je v skutočnosti smrť.
„Boh nechce, aby niekto robil dobro akoby z nevyhnutnosti, ale dobrovoľne… No užitočnosť pokušenia je takáto: Nikto okrem Boha nevie, čo naša duša dostala [od neho], ani my sami; pokušenia to odhaľujú, aby nám viac nebolo skryté, akí sme, ale – keď spoznáme, čo sme – aby sme si uvedomili, či si želáme svoje nečnosti, a aby sme aj vzdávali vďaky za dobrá, ktoré nám pokušenia odhalili.“

2849 Takýto boj a takéto víťazstvo sú však možné iba v modlitbe. Ježiš svojou modlitbou víťazí nad Pokušiteľom už na začiatku a v poslednom zápase svojej smrteľnej úzkosti. Kristus nás v tejto prosbe k nášmu Otcovi spája so svojím bojom a so svojím smrteľným zápasom. Nástojčivo pripomína bedlivosť srdca v spojení s jeho bedlivosťou. Bedlivosť je „ostražitosť srdca“ a Ježiš za nás prosí Otca, aby nás zachoval vo svojom mene. Duch Svätý sa usiluje vzbudzovať v nás neprestajne túto bedlivosť. Táto prosba nadobúda celý svoj dramatický význam vo vzťahu k poslednému pokušeniu nášho pozemského boja; prosí o vytrvalosť až do konca. „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bedlí“ (Zjv 16,15).