„Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”  sv. Ján Pavol II.

Uplynulé dni sme boli svedkami tej najväčšej a najdokonalejšej obety.  Boh, ktorý posiela svojho syna z tak veľkej a často človeku nie dostatočne vysvetľujúcej lásky, aj nás pozýva k obete a nezištnej láske k druhým. Možno stačí tak málo – započúvať sa a premýšľať nad evanjeliom, kde sám Ježiš hovorí, že prišiel na svet pre hriešnikov, chorých, slabých, posledných!

Nádherným obrazom a staťou evanjelia je podobenstvo o márnotratnom synovi. Ten, ktorý poškvrnil meno svojej rodiny a zaslúžil by si trest, ten istý pri stretnutí s Otcom zažíva prijatie a odpustenie. Nie je to úžasné a oslobodzujúce poznanie zároveň?

Boh cez tieto slová pozýva človeka k odovzdanosti sa do jeho rúk aj napriek našim slabostiam. On sám nám ponúka svoju lásku, pretože hovorí: „Ja som láska. Ja dávam seba!“ Boh nehľadá zásluhy, hľadá konkrétnu dušu človeka, pozýva ho k ospravedlneniu sa, vyznaniu svojich hriechov a úprimnej túžbe opustiť zlo. Pozýva ho pracovať na šírení milosrdenstva a to nie len cez slová, ale hlavne cez skutky. Nie však preto, aby som sa zapáčil Bohu, lež preto, že inak neviem a ani nemôžem konať pre lásku, ktorú som prijal ja sám osobne.

Veď azda nikdy nebolo viac príležitostí preukazovať či už telesné, alebo duchovné milosrdenstvo ako v týchto náročných dňoch. Pozorujeme životy mnohých, ktorým dávame titul hrdina dnešných dní. Lekári, zdravotnícki pracovníci a všetci tí, ktorí sa starajú o naše dobro. Zabúdajú na svoje pohodlie, odchádzajú od svojich rodín, aby zachraňovali životy druhých cez únavu, vyčerpanie a aj napriek tomu prinášajú obetu ako sľubovali, že budú venovať svoj život službe a ľudskosti. Možno aj my cítime túžbu pomôcť a vlastne ani nemusíme urobiť niečo tak veľmi výnimočné. Byť solidárnym, zaujímať sa o známych, pomôcť starším ľudom či už aktívnym záujmom, alebo pomôcť s nákupom základných potravín a liekov, nás predsa nemôže stáť tak „veľa”. A práve v týchto ľuďoch, v našich blízkych, chorých, môžeme stretávať samotného Krista.

Zatvorené brány kostolov sú pre nás úžasným obrazom, na ktorom môžeme pochopiť, že skutočná brána, ktorou je Ježišovo srdce, ostáva pre nás otvorená stále.

On nám nebude vyčítať naše chyby, ale príde nám naproti a zoberie na seba zlo, hriech, ktorý nás znetvoril. Nikdy sa neunaví odpúšťaním a vždy nás prinavráti na správnu cestu, aj keď sme ho zapreli, opustili, či pribili na kríž.

Barbora Solárová