Túto nedeľu ma v evanjeliu (Mt 24,37-44) prekvapilo, čo (ne)povedal Ježiš svojim učeníkom: Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“

Ako bolo za dávnych čias, tak bude aj za čias Syna človeka – túto prvú vetu opakuje v druhej, ale v druhej pridáva vysvetlenie slov – za dní Noema. Noe žil dlho a „za jeho dní“ sa udiali rôzne veci, ale Ježiš má na mysli len obdobie krátko pred potopou, a práve to ma prekvapilo, ako ho (ne)opísal.

Sväté písmo nikde inde nehovorí, že by zem a všetky jej tvory boli také skazené, zvrátené a zlé, ako práve v desiatej generácii od Adama – za dní Noema (keď iba on bol spravodlivý). Kvôli tej generácii Boh ľutoval, že stvoril človeka (Gn 6,6) a rozhodol sa potopou zničiť všetko, okrem bytostí, čo boli v korábe.

Je nápadné, že Ježiš tú zlobu vôbec nespomína. Taký je Boh: „nerozmazáva“ naše chyby a nepripomína staré viny. Len hovorí, že ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali – ako my dnes, takže sa v nich ľahko spoznáme. Aj my chceme uspokojiť svoj hlad a smäd, vkladáme sa do rodinných vzťahov… a na tom predsa nie je nič zlé. Tak o čo tu ide?

Ježišovi poslucháči poznali príbeh o potope z čítania v synagóge. Nemusel opísať všetko. Dôležitá je možno poznámka, že ľudia jedli a pili atď. až do dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali. Čo mali zbadať? Kniha Genezis o tom mlčí, ale odpoveď naznačuje staroveký midraš, židovské tvorivé vysvetlenie Písma.

Raz som počula midraš, podľa ktorého Noe, skôr než vošiel do korábu, vysadil stromy a čakal, kým narastú. Potom ich postínal, popílil a na kopci staval archu, aby mali jeho súčasníci dosť času a dôvodov spýtať sa ho, načo sadí stromy, načo ich stína, načo potrebuje toľko dreva, načo stavia loď ďaleko od mora a načo takú veľkú.

Inými slovami, Boh videl zvrátenosť ľudí, ale dával im príležitosti a čas na pokánie. Lenže oni sa podľa midraša Noemovi vysmievali, že stráca čas, lebo je nepravdepodobné, aby voda všetko zaliala. Nikdy predtým sa to ešte nestalo. Je to nezmysel. Mávli rukou, a každý sa ponáhľal venovať svojim povinnostiam – nič nezbadali

Čo máme zbadať my? Kto dnes pre nás „sadí stromy“? Čo pozorujeme, keď spomalíme a stíšime sa? Všimli sme si hviezdu na nebi? Niečí pohľad, nemú prosbu o pomoc? Hlas svedomia, Eliášov jemnulinký vánok…? „Nebude kričať ani hlasno volať“ (Iz 42,2; Mt 12,19), len vraví: Bdejte, lebo neviete, kedy prídem a ako prichádzam. Buďte pripravení.

Ako potopa nie je historická udalosť z dávnej minulosti, a odkaz toho príbehu stále platí, tak ani príchod Syna človeka nie je udalosť v ďalekej budúcnosti, a priamo súvisí s dneškom. Syn človeka je v každom z nás. Jeho príchod sa dávno začal a stále pokračuje, denne prichádza – práve tu a teraz… Nebadáte? – Možno aj my patríme k tým, ktorí nič nezbadali.

Lucia Hidvéghyová

Myšlienky k evanjeliu 1. adventnej nedele v roku A