… z Katechizmu Katolíckej Cirkvi

988 Kresťanské Krédo – vyznanie našej viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého a v jeho stvoriteľskú, spasiteľskú a posvätiteľskú činnosť- vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život.

Pevne veríme a pevne dúfame, že ako Kristus naozaj vstal z mŕtvych a žije naveky, aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť(655) so vzkrieseným Kristom a že on ich vzkriesi v posledný deň. Naše vzkriesenie bude, takisto ako jeho vzkriesenie, dielom Najsvätejšej Trojice.(648)
„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11).

990 Výraz „telo“ označuje človeka v stave jeho slabosti a smrteľnosti. „Vzkriesenie tela“(364) znamená, že po smrti nebude žiť len nesmrteľná duša, ale že znova ožijú aj naše „smrteľné telá“ (Rim 8,11).

991 Veriť vo vzkriesenie mŕtvych(638) bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „Vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme [kresťanmi].“
„Akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera… Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1Kor 15,12-14.20).

992 Vzkriesenie mŕtvych zjavoval Boh svojmu ľudu postupne. Nádej na telesné vzkriesenie mŕtvych sa presadila ako vnútorný dôsledok viery v Boha, Stvoriteľa celého človeka, duše i tela.(297) Stvoriteľ neba a zeme je aj ten, ktorý verne dodržiava svoju zmluvu s Abrahámom a jeho potomstvom. V tejto dvojitej perspektíve sa začne prejavovať viera vo vzkriesenie. Machabejskí mučeníci vyznávajú pri svojom mučení:
„Pán vesmíru, pre ktorého zákony umierame, vzkriesi nás pre večný život“ (2Mach 7,9). „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi“ (2Mach 7,14).

993 Farizeji a mnohí Pánovi súčasníci očakávali vzkriesenie.(575) Ježiš ho s istotou učí. Saducejom, ktorí ho popierajú, odpovedá: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc?“ (Mk 12,24). Viera vo vzkriesenie sa zakladá na viere v Boha,(205) ktorý „nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mk 12,27).

994 Ba viac, Ježiš spája vieru vo vzkriesenie so svojou osobou: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,25). Sám Ježiš vzkriesi v posledný deň tých, ktorí v neho uverili a ktorí jedli jeho telo a pili jeho krv. (646) Už teraz dáva znamenie a záruku vzkriesenia, keď vracia život niektorým mŕtvym a tým zvestuje svoje vlastné zmŕtvychvstanie, ktoré však bude patriť do iného poriadku. O tejto jedinečnej udalosti hovorí ako o „znamení proroka Jonáša“ (Mt 12,39), ako o znamení chrámu: (652) predpovedá, že vstane z mŕtvych na tretí deň po tom, čo ho zabijú.

995 Byť Kristovým svedkom znamená byť „svedkom jeho zmŕtvychvstania“(860) (Sk 1,22), patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“ (Sk 10,41). Kresťanská nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom.(655) Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho.

996 Kresťanská viera vo vzkriesenie(643) sa už od začiatku stretala s nepochopením a odporom. „V ničom inom sa neprotirečí kresťanskej viere tak silno, tak tvrdošijne, tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela.“ Veľmi všeobecne sa prijíma, že život ľudskej osoby pokračuje po smrti duchovným spôsobom. Ako však uveriť, že by toto tak zjavne smrteľné telo mohlo byť vzkriesené pre večný život?

997 Čo znamená „vstať z mŕtvych“? Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu,(366) i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou.

998 Kto vstane z mŕtvych?(1038) Všetci ľudia, ktorí zomreli: „Tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,29).

999 Ako? Kristus vstal z mŕtvych so svojím vlastným telom.(640) „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja“ (Lk 24,39). Nevrátil sa však do pozemského života.(645) Takisto v ňom „všetci vstanú z mŕtvych so svojím vlastným telom, ktoré majú teraz“, ale toto telo bude pretvorené na oslávené telo, na „telo duchovné“ (1Kor 15,44):
„Ale niekto povie: ,Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno…; seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné;… mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1Kor 15,35-37.42.52-53).

1000 Toto „ako“ (spôsob, akým sa odohrá vzkriesenie)(647) prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je prístupné iba vo viere. Ale naša účasť na Eucharistii je už predzvesťou premenenia nášho tela Kristom.
„Ako chlieb, ktorý pochádza zo zeme, keď prijal vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá sa skladá z dvoch skutočností: pozemskej a nebeskej, aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu,(1405) už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie.“

1001 Kedy? Definitívne „v posledný deň“(1038) (Jn 6,39-40.44.54;11,24), „na konci sveta“. (673) Vzkriesenie mŕtvych je totiž úzko spojené s Kristovým druhým príchodom (parúziou):
„Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví“ (1Sol 4,16).

1002 Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti(655) a na jeho zmŕtvychvstaní:
„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych… Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12;3,1).

1003 Veriaci, krstom zjednotení s Kristom, majú už skutočne účasť na nebeskom živote vzkrieseného Krista, ale tento život zostáva „s Kristom ukrytý v Bohu“ (1227) (Kol 3,3). „S ním nás [Boh] vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“(2796) (Ef 2,6). Keďže sa v Eucharistii živíme jeho telom, už patríme ku Kristovmu telu. A keď v posledný deň vstaneme z mŕtvych, zjavíme sa aj my „s ním v sláve“ (Kol 3,4).

1004 V očakávaní toho dňa telo a duša veriaceho majú už účasť na dôstojnosti byť „v Kristovi“.(364) Z toho vyplýva, že treba mať v úcte vlastné telo, ale aj telo blížneho, najmä keď trpí:(1397)
„Ale telo… je pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?… Nepatríte sebe… Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1Kor 6,13-15.19-20).

1005 Aby sme s Kristom vstali z mŕtvych, musíme s Kristom umrieť, musíme sa „vzdialiť z tela a bývať u Pána“(624) (2Kor 5,8). Pri odchode, ktorým je smrť, sa duša oddelí od tela.(650) Opäť sa spojí so svojím telom v deň vzkriesenia mŕtvych.

1006 „Záhada ľudskej existencie vrcholí zoči-voči smrti.“ (164, 1500) Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6,23). A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.

1007 Smrť je zakončením pozemského života. Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov na zemi, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas:
„V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým… sa navráti prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (Kaz 12,1.7).

1008 Smrť je následok hriechu.(401) Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky vykladá výroky Svätého písma a Tradície, učí, že smrť vstúpila do sveta pre hriech človeka. Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa(376) a vstúpila do sveta ako následok hriechu. „Telesná smrť, ktorej by bol býval človek unikol, keby nebol zhrešil,“ je teda „posledný nepriateľ“ (1Kor 15,26) človeka, ktorý má byť premožený.

1009 Kristus premenil smrť. Aj Ježiš, Boží Syn, podstúpil smrť, ktorá patrí k stavu ľudskej prirodzenosti.(612) Ale napriek svojej hrôze pred ňou prijal ju úkonom úplnej a slobodnej poslušnosti vôli svojho Otca. Ježišova poslušnosť premenila kliatbu smrti na požehnanie.

1010 Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21). „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2,11). Podstatná novosť kresťanskej smrti je v tom, že krstom už kresťan sviatostne „zomrel s Kristom“,(1220) aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto „umieranie s Kristom“, a tak zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine:
„Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie… Nechajte ma prijať čisté svetlo; keď ta prídem, budem človekom.“

1011 V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu(1025) ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1,23). A svoju smrť môže podľa Kristovho príkladu premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi.
„Moja láska je ukrižovaná,… je vo mne živá a hovoriaca voda, ktorá mi vnútri vraví: ,Poď k Otcovi.‘“
„V túžbe vidieť ťa chcem zomrieť.“
„Neumieram, vstupujem do života.“

1012 Kresťanský pohľad na smrť je vynikajúcim spôsobom vyjadrený v liturgii Cirkvi:
„Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“

1013 Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9,27). Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).

1014 Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti („Od náhlej a nepredvídanej smrti vysloboď nás, Pane“: niekdajšie Litánie k všetkým svätým), aby sme prosili Božiu Matku o orodovanie za nás „v hodinu našej smrti“(2676-2677) (modlitba „Zdravas’, Mária“) a aby sme sa zverovali svätému Jozefovi, patrónovi dobrej smrti:
„Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než utekať pred smrťou. Ak nie si dnes pripravený, ako budeš zajtra?“
„Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru telesnú smrť, ktorej ani jeden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomrú v smrteľných hriechoch! Blažení tí, ktorých [smrť] nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neuškodí.“

1020 Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou,(1523-1525) chápe smrť ako príchod ku Kristovi a ako vstup do večného života. Keď Cirkev nad umierajúcim kresťanom posledný raz vyslovila slová rozhrešenia, ktoré vyjadrujú Kristovo odpustenie, keď ho posledný raz poznačila posilňujúcim pomazaním a vo viatiku mu dala Krista ako pokrm na cestu, obracia sa na neho týmito nežnými a ubezpečujúcimi slovami:
„Vydaj sa na cestu, kresťanská duša, z tohto sveta v mene všemohúceho Boha Otca, ktorý ťa stvoril, v mene Ježiša Krista, Syna živého Boha, ktorý za teba umrel na kríži, v mene Ducha Svätého, ktorého si dostal ako dar; nech je dnes tvoje bydlisko v pokoji svätého Jeruzalema spolu so svätou Božou Rodičkou Pannou Máriou, so svätým Jozefom a so všetkými anjelmi a svätými… Vráť sa k svojmu Stvoriteľovi, ktorý ťa utvoril z prachu zeme. Keď opustíš tento pozemský život, nech ti prídu v ústrety Panna Mária,(336, 2677) anjeli a svätí… Kiež uzrieš svojho Vykupiteľa z tváre do tváre a kiež ho budeš vidieť na veky vekov.“

1021 Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti, ktorá sa stala zjavnou v Kristovi. Nový zákon hovorí o súde(1038) najmä z hľadiska konečného stretnutia s Kristom pri jeho druhom príchode, ale viac ráz hovorí aj o odplate bezprostredne po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a jeho viery.(679) Podobenstvo o chudobnom Lazárovi a Kristove slová kajúcemu zločincovi na kríži, ako aj iné texty Nového zákona hovoria o konečnom osude duše, ktorý môže byť v jednotlivých prípadoch odlišný.

1022 Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu(393) vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí.
„Na konci života ťa budú súdiť podľa lásky.“ (1470)

1023 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom.(954) Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia „takého, aký je“ (1Jn 3,2), „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12):
„Apoštolskou autoritou definujeme, že podľa všeobecného Božieho rozhodnutia duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred umučením nášho Pána Ježiša Krista… a ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho svätého krstu, v ktorých nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, keď zomreli… alebo v ktorých, ak vtedy bolo alebo bude treba niečo očistiť, keď [raz] boli [alebo budú] po svojej smrti očistené…, a to aj pred vzkriesením svojho tela a pred všeobecným súdom, po nanebovstúpení Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, boli, sú a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, pridružení k spoločenstvu svätých anjelov, a že po utrpení a smrti Pána Ježiša Krista uvideli a vidia Božiu podstatu intuitívnym videním a aj z tváre do tváre bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia.“

1024 Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je posledný cieľ človeka(260, 326) a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti.(2734, 1718)

1025 Žiť v nebi znamená „byť s Kristom“. (1011) Vyvolení žijú „v ňom“, ale zachovávajú si pri tom, alebo lepšie, nachádzajú v tom svoju pravú totožnosť, svoje vlastné meno:
„Život je totiž byť s Kristom, lebo kde je Kristus, tam je kráľovstvo.“

1026 Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním „otvoril“ nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli.(793) Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista.

1027 Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté písmo nám o tomto blaženom spoločenstve(959, 1720) hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno Kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

1028 Pretože Boh je transcendentný,(1722) možno ho vidieť takého, aký je, iba keď on sám sprístupní svoje tajomstvo bezprostrednému nazeraniu človeka a dá mu na to schopnosť. Toto nazeranie na Boha v jeho nebeskej sláve nazýva Cirkev „oblažujúcim videním“(163) (visio beatifica):
„Aká to bude sláva a aká blaženosť, keď budeš pripustený, aby si videl Boha, keď budeš poctený, aby si s Kristom Pánom, svojím Bohom, mal radosť z večnej spásy a z večného svetla… [a] v nebeskom kráľovstve spolu so spravodlivými a Božími priateľmi prežíval slasť z darovanej nesmrteľnosti.“

1029 V nebeskej sláve blažení naďalej radostne plnia Božiu vôľu(956) týkajúcu sa ostatných ľudí a celého stvorenia.(668) Už kraľujú s Kristom; s ním „budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22,5).

1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených,(954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“

1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých,(958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých(1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny,(1479) odpustky a kajúcne skutky.
„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“

1033 Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1Jn 3,14-15). Náš Pán nás upozorňuje na to, že budeme od neho odlúčení, ak nebudeme pomáhať vo vážnych potrebách chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi. (1861) Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba(393) zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo“.(633)

1034 Ježiš často hovorí o „pekle“ („gehenne“), o „neuhasiteľnom ohni“ , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že „pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva… tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece“ (Mt 13,41-42) a že vyhlási odsúdenie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41).

1035 Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo(393) a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1036 Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú pre človeka výzvou na zodpovednosť,(1734) s ktorou má používať svoju slobodu so zreteľom na svoj večný osud. Súčasne sú aj naliehavou výzvou na obrátenie:(1428) „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7,13-14).
„Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných, a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami.“

1037 Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii(162) a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha,(1014, 1821) ktorý „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2Pt 3,9).
„Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“

1038 Vzkriesenie všetkých mŕtvych, „spravodlivých i nespravodlivých“ (Sk 24,15), sa odohrá pred posledným súdom.(998, 1001) To bude „hodina, keď všetci v hroboch počujú… hlas [Syna človeka] a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,28-29). Vtedy Kristus príde „vo svojej sláve a s ním všetci anjeli,… zhromaždia [sa] pred ním všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava, capov zľava… A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ (Mt 25,31-33.46).

1039 Pred Ježišom Kristom, ktorý je Pravda,(678) sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života:
„Všetko, čo robia zlí, sa zaznamenáva, a oni o tom nevedia. Keď príde viditeľne náš Boh, nebude mlčať (Ž50,3)… Potom sa obráti aj k tým, čo sú zľava: Na zemi som vám nechal svojich najbiednejších. Ja, ako Hlava, povie, som sedel v nebi po pravici Otca, ale moje údy na zemi sa trápili, moje údy na zemi trpeli núdzu. Keby ste boli niečo dali mojim údom, váš dar by bol došiel aj k Hlave. A boli by ste spoznali, že keď som vám na zemi nechal svojich najbiednejších, ustanovil som vám doručovateľov, ktorí by prinášali vaše skutky do mojej pokladnice. A vy ste im nevložili do rúk nič, preto ste u mňa nič nenašli.“

1040 Posledný súd nastane vo chvíli slávneho Kristovho návratu. Iba Otec pozná tú hodinu a deň,(637) len on rozhoduje o jeho príchode. Vtedy skrze svojho Syna Ježiša Krista vynesie svoj definitívny rozsudok nad celými dejinami. Spoznáme posledný zmysel celého diela stvorenia a celej ekonómie spásy a pochopíme obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu.(314) Posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť.

1041 Posolstvo posledného súdu vyzýva na obrátenie,(1432) zakiaľ ešte Boh dáva ľuďom „milostivý čas… deň spásy“ (2Kor 6,2). Vnuká svätú bázeň pred Bohom. Zaväzuje zasadiť sa za spravodlivosť Božieho kráľovstva. Ohlasuje „blahoslavenú nádej“ (Tít 2,13) na návrat Pána,(2854) ktorý príde, „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich“ (2Sol 1,10).

1042 Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť.(769) Po všeobecnom súde budú spravodliví naveky kraľovať s Kristom, oslávení na tele i na duši, a aj sám vesmír bude obnovený:(670)
Vtedy Cirkev „bude zavŕšená… v nebeskej sláve, keď… spolu s ľudským pokolením bude dokonale obnovený v Kristovi aj celý svet, ktorý je úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ.“ (310)

1043 Túto tajomnú obnovu, ktorá pretvorí ľudstvo i svet, Sväté písmo volá „nové nebo a nová zem“(671) (2Pt 3,13). Bude to definitívne uskutočnenie Božieho plánu: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave(280) všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“(518) (Ef 1,10).

1044 V tomto novom svete, nebeskom Jeruzaleme, bude Boh prebývať medzi ľuďmi. „Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21,4).

1045 Pre ľudí bude toto zavŕšenie konečným uskutočnením jednoty ľudského pokolenia,(775) ktorú chcel Boh už od stvorenia sveta a ktorej bola putujúca Cirkev „akoby sviatosťou“. Tí, čo budú zjednotení s Kristom, budú tvoriť spoločenstvo vykúpených, Božie „sväté mesto“(1404) (Zjv 21,2), „Baránkovu manželku“ (Zjv 21,9). Už ju nebude zraňovať hriech, nečistota, samoľúbosť, ktoré ničia alebo zraňujú pozemské spoločenstvo ľudí. Oblažujúce videnie, v ktorom sa Boh nevyčerpateľným spôsobom otvorí vyvoleným, bude nevysychajúcim prameňom blaženosti, pokoja a vzájomného spoločenstva.

1046 Pokiaľ ide o vesmír, Zjavenie hovorí o hlbokej jednote osudu hmotného sveta a človeka:
„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“(349) v nádeji, „že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy… Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame… vykúpenie svojho tela“ (Rim 8,19-23).

1047 Aj viditeľný vesmír je teda určený na to, aby bol pretvorený: „Lebo treba, aby – uvedený do pôvodného stavu – bez prekážky slúžil spravodlivým“ a mal účasť na ich oslávení vo vzkriesenom Ježišovi Kristovi.

1048 „Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva,(673) ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa, ale sme poučení, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji, ktoré sa rodia v srdciach ľudí.“

1049 „Očakávanie novej zeme však nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie to telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového sveta. Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok(2820) od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má veľký význam pre Božie kráľovstvo.“

1050 „Lebo hodnoty,(1709) ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozmnožili na zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo.“ (260) Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) vo večnom živote:
„Život vo svojej podstate a pravde je Otec, ktorý skrze Syna v Duchu Svätom vylieva na všetkých ako z prameňa nebeské dary. Z jeho láskavosti sú aj nám ľuďom naozaj prisľúbené dobrá večného života.“