🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.

Ak si niekto z nás myslí, že čestnosť súvisí len s férovým správaním a pravdovravnosťou, toho sv. Tomáš vyvedie z omylu. Čestnosť sa dá poňať oveľa širšie – ako synonymum určitej mravnej dobroty.

V skratke možno konštatovať, že čestný človek je taký, ktorý si zaslúži česť. Niektorí ľudia považujú za hodné cti spoločenské postavenie, moc a bohatstvo. V skutočnosti však len dobrý človek je hoden cti. No ako sa k nej dopracovať?

Česť je dôsledkom dokonalosti. Avšak vieme, že dokonalý je jedine Boh. No človeka stvoril na svoj obraz, a tak už tu na zemi má odzrkadľovať dokonalosť Stvoriteľa v pravde, dobrote a kráse. Nenadarmo teda sv. Tomáš o čestnom človeku zároveň uvažuje nielen ako o morálne dobrom, ale i duchovne krásnom. Dedukuje tak na základe toho, že krása tela spočíva v jeho určitej proporcii. Podobne duchovná krása spočíva v tom, že správanie alebo činy človeka sú „primerane proporčné“ vzhľadom na duchovnú čistotu rozumu. Aj Boh – Pôvodca krásy – je krásny, pretože je príčinou harmónie a čistoty vesmíru. Na základe toho v Apokalypse môžeme čítať: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4, 11). Navyše krásni a dobrí sú milovaní všetkými. Preto je aj čestnosť, keďže zahŕňa duchovnú krásu a je morálnou dobrotou, predmetom túžby človeka.

Česť vzdávanú človeku teda môžeme chápať ako potvrdenie jeho dokonalosti. Človek si však môže zaslúžiť česť len vtedy, keď jeho vonkajšie správanie odráža vnútorné rozhodnutie byť čestným, lebo odvolajúc sa na evanjelium, „dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa“ (Lk 6, 45).

Paradoxne vyznieva Tomášovo tvrdenie, že čestnosť je integrálnou súčasťou, ba až podmienkou cnosti miernosti. Zdalo by sa, že väčšia česť by mala prináležať spravodlivosti a statočnosti než striedmosti, pretože ony vynikajú v zmysle väčšieho dobra. Väčšej cti sa však človeku dostáva zásluhou striedmosti, pretože tá krotí neresti, ktoré sú väčšmi hanebné. Ako píše apoštol Pavol, vďaka miernosti majú „naše nečestné údy (…) tým väčšiu česť“, lebo „Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť; aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý“ (1 Kor 12, 23 – 25).

Usilujme sa teda aj my o skutočnú morálnu dobrotu a duchovnú krásu, aby sa nám nedostávalo cti na základe prchavého spoločenského statusu, ale preto, lebo kráčame po ceste Pôvodcu dobra a krásy, hodného všetkej cti.

Lucia Krchňavá