🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.
Myslím si, že pre pochopenie cudnosti musíme ísť úplne od začiatku. Na počiatku bol Boh. Stvoril svet a „videl, že je to dobré.“ Stvoril človeka, vdýchol mu život a „videl, že je to veľmi dobré.“ Vedci sa tento „život“ dodnes snažia definovať, no my vieme, že život (aspoň čiastočne) spočíva v daroch, ktoré sme dostali – najprv v rozume a potom vo vôli, ktorá z neho vychádza a túži po tom najlepšom Dobre, ktoré rozum pozná. Problém, teda hriech, prichádza, keď sa tieto Božie dary v nás dostanú do rozporu – keď vôľa odmietne rozum a nasleduje túžbu po inom než po tom, čo pozná ako najlepšie.
Prenesme sa do rajskej záhrady – na miesto, kde človek prvýkrát podľahol svojej túžbe na úkor rozumu. Keďže Boh nás, svoje stvorenia, nekonečne miluje, dal nám možnosť slobodnej voľby. Z tejto jeho lásky pochádzalo aj varovanie pre Adama a Evu, aby zo stromu v strede raja nejedli ani sa ho nedotýkali, aby nezomreli. Nič im nezakázal; bol to práve had, diabol, ktorý toto Božie láskavé varovanie dezinterpretoval ako zákaz. Túžba poznať nepoznané bola vábivá a premohla rozum, ktorý by niečo také nikdy nedovolil. Aj dnes musíme uznať, že je iracionálne urobiť niečo, pred čím sám Stvoriteľ varuje ako pred smrteľným. No a práve tu je ten počiatok nás ako smrteľníkov. Odvtedy sú naše túžby často nezriadené a premáhajú rozum.
Tieto nezriadené túžby sa nazývajú aj žiadostivosťou. Problém pri nej spočíva v tom, že nás oberá o slobodu. Naše nezriadené túžby nás ovládajú do takej miery, že im sami často slúžime namiesto toho, aby ony slúžili nám pri dosahovaní nášho konečného cieľa. A tu sa dostávame k čnosti, k dobrému zvyku cudnosti – Akvinský ju definuje ako „krotenie“ túžob rozumom. Nezriadené túžby sú ako malé dieťa v našom vnútri, ktoré nevie rozoznať medzi dobrým, lepším a najlepším. Vychovávanie túžob, teda ich formovanie rozumom je tým, čo nás (pri)vedie k mravnej dospelosti.
Cudnosť teda človeka vychováva k slobode. Upozorňuje na to, že človek nie je a nikdy nemôže byť objektom, pretože je a vždy bude subjektom s dôstojnosťou Božieho diela, ktoré je veľmi dobré. Neustále ma udivuje hĺbka Svätého písma, ktoré do tejto situácie hneď ponúka aj praktický návod, dokonca bezprostredne po prvom hriechu: „Otvorili sa im oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky.“ Figové zásterky sú tragikomické – komicky jednoduché, no pritom tragicky nevyhnutné. Človek podľahol túžbe a po prvýkrát uvidel iného človeka nečistým pohľadom – nie ako subjekt s osobitou dôstojnosťou, ale ako objekt, ktorý môže uspokojiť jeho nezriadené telesné túžby.
Preto cudnosť súvisí so slušným obliekaním a správaním. Podľa zlatého pravidla si tak navzájom chránime čistotu pohľadov, ale najmä čistotu sŕdc. Cudnosť hovorí: „Ja chcem, aby si sa na mňa pozeral/a ako na osobu, ako na konkrétneho človeka s menom a príbehom, nie ako na nejakého chlapca alebo nejaké dievča.“ Cudnosť chráni našu dôstojnosť, aby sme sa navzájom dokázali skutočne milovať a v pravde sa na seba pozerať ako na nádherné Božie diela, ktorými sme.
Bystrík Repka
