V dňoch 16.2. – 18.2.2024 sa neďaleko Ábelovej na Pustom dvore stretla skupina vysokoškolákov a mladých pracujúcich ADOMákov aby sa spolu s fr. Lukášom, sestrou Justínou a sestrou Blažejou zastavili v tejto rušnej dobe a porozmýšľali o veciach posledných, čo bolo témou tohto víkendu.

Čo vám napadne keď sa povie večnosť? Nebo, peklo, očistec? A ako to je s ich existenciou? Práve o tom sme spoločne diskutovali a hľadali odpovede. Biblický aj teologický výklad týchto eschatologických javov nám priblížila sestra Justína a fr. Lukáš. „O budúcnosti môžeme povedať niečo zodpovedné, čo má záväznú hodnotu, len pokiaľ sa už nejakým spôsobom začala práve teraz.“ Počkať, to už začalo? Ako to vieme? Potrebné informácie čerpáme už z dejín spásy. Už len fakt, že Boh poslal svojho jediného syna Ježiša Krista aby sme my mohli byť vzkriesení, je akási zmienka o nebi, o nebeskom kráľovstve.

„NEBO AKO COMMUNIO SANCTORUM IN COMMUNIONE TRINITATIS – ak uznávame, že ľudské bytie sa naplno realizuje ako bytie vo vzťahu, z toho vyplýva, že NEBO ako dokonalé naplnenie ľudského života spočíva v naplnení lásky a v spoločenstve s Bohom a s blížnymi.“ „Boh je láska“ (1Jn 4,16). Pre šťastie človeka sú z jeho podstaty dôležité 3 veci: milovať, byť milovaný, milovať spolu. Práve vzor takéhoto všetkých prijímajúceho vzťahu je Božská Trojica. To celé sa deje v akomsi rytme lásky: dávať – prijímať – opäť dávať. Čiže Boh je vlastne communio – spoločenstvo. Akonáhle dokážeme už tu na zemi vytvárať takéto vzťahy, zakúšame akúsi nebeskú hostinu – communio. Čiže prejavy lásky – úsmevy, objatia, nesúdenie iných ale ich prijatie – to je vlastne akási predchuť neba. Takúto predchuť sme zažili aj počas landartu so sestrou Blažejou, počas ktorého sme si všetci vytvárali akúsi osobnú nádobu, do ktorej môžeme prijímať, ale z ktorej môžu aj iní čerpať…

Čo by sme teda v tejto myšlienke mohli vyjadriť ako peklo? Úplná osamelosť, byť zatočený sám v sebe a nebyť schopný vytvárať vzťahy, budovať to communio s iným a v tom aj so samotným Bohom. Nie je nám najhoršie, keď sa trápime a sme na to zdanlivo úplne sami? Vnútro nám zviera pocit múk – pocit pekla? Má byť tradíciou vnímané peklo pre nás akýsi odstrašujúci príklad toho, prečo nejako nežiť, nehrešiť? Máme žiť dobre, len preto, aby sme tam neskončili? Mali by sme sa nastaviť trochu opačne – žiť tak, aby sme sa dostali do neba. Úlohou pekla v Ježišovom kázaní je teda upozorniť na vážnosť výzvy rozhodnúť sa pre Božie kráľovstvo.

A čo ešte ten očistec? „Pri stretnutí s Bohom, v jeho svetle si uvedomíme svoju zlobu a hriešnosť až do hĺbky. Budeme trpieť pre príliš málo lásky, pre odmietnutú lásku, pre nenávisť, zlé správanie. V tomto zmysle je stretnutie s Bohom v smrti ohňom, ktorý spaľuje, očisťuje. Posolstvo o očistci je v podstate „radostným posolstvom“. Očistec je momentom stretnutia sa človeka s Bohom! Ide o dozrievanie po smrti. Božia láska nás spaľuje, aby sme boli schopní prijať jeho dary, jeho samého, jeho božský život…“

V Cirkvi máme tradíciu modlitby za šťastnú hodinu smrti, za zosnulých, za duše v očistci. Načo je takáto modlitba? Pripomína Bohu, že nechceme byť spasení bez druhých, že sa udržiavame vo vzájomnom spojení. Modlitba za zosnulých je teda prejavom lásky. Celé naše stretnutie bolo pretkané spoločnou modlitbou liturgie hodín, svätou omšou či adoráciou. Svoje nové poznatky a postrehy sme zhrnuli tradičným nedeľným kázaním. A spoločenstvo, ktoré sme počas tohto času zakúšali… Bolo práve to COMMUNIO. V spoločnej modlitbe na spoločnej ceste. Počkáme sa, verím, že v nebi…

Klaudia

PODPORTE NAŠE AKCIE 👉🏻 https://adom.darujme.sk/podporte-mladych-na-ceste-k-bohu/