Vianoce sa skončili. Dramatický výkyv od dychtivého očakávania najkrajšieho obdobia roka späť do všednej reality môže pôsobiť ako šľahanie bičom. Osamelý cintorín odhodeného baliaceho papiera je zároveň ovocím sviatočného rána a ostrým kontrastom k šťastným spomienkam z minulosti. Táto bezútešná realita súčasnosti – po skončení slávností – môže byť hlboko zdrvujúca.

Vianoce

Jednou z rozumných reakcií na nepohodlie, ktoré pociťujeme po hostine, je presunúť pozornosť na ďalšiu hostinu. Naše obchody sú v tomto pozoruhodne dobré – kým sa spieva o dvanástich vianočných dňoch, vianočné darčeky už vytlačili novoročné výpredaje. Nie sme rovnakí? Máme tendenciu žiť v neustálom očakávaní budúcich udalostí, pričom len ťažko máme šancu premýšľať o tých minulých. Toto rozptýlenie môže zatemniť náš pohľad na to, na čom skutočne záleží – zvážte slová svätého Jakuba:

A teraz vy, čo hovoríte: „Dnes alebo zajtra pôjdeme do toho a toho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať,“ – vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne. Namiesto toho by ste mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a urobíme toto alebo ono.“

( Jak 4, 13–15 )

„Para“ – au! Jakub nám dôrazne pripomína, aby sme mali na pamäti svoju smrteľnosť a mali svoje priority pod kontrolou. Mali by sme sa mať na pozore, aby sme neprežívali len z jedného veľkého okamihu do druhého a vždy plánovali budúcnosť. To platí nielen pre obchodné rozhodnutia: manželstvo je viac ako svadobný deň; kňazstvo je viac ako deň vysviacky; náboženský život je viac ako deň povolania.

Namiesto toho, aby sme sa odklonili od zdrvujúcej reality súčasnosti, mali by sme sa naučiť ju prijať. Kresťan je zasadený do každodenného, ​​nudného a „obyčajného“ života.

Takúto možnosť nám poskytuje cirkevný liturgický kalendár. Dnes sa Cirkev vyzlieka zo sviatočnej bielej a oblieka si všednú, obyčajnú zelenú. Vitajte v prvom týždni Obyčajného obdobia! Týždne hľadajúceho a očakávajúceho Adventu sú dávnou históriou; nádherná jedinečná veľkoleposť Vianoc bola v okamihu ukončená; slávna oktáva a veselé vianočné dni sú už preč. Zostáva len mizerných päť týždňov bežného času do pôstu.

Čo urobíme s týmito týždňami? Mohli by sme byť v pokušení ich zdvorilo ignorovať prípravou na pôst („čoho sa mám zrieknuť?“) a Veľkú noc („máme tento rok jahňacinu alebo šunku?“). Napriek tomu by sme mali mať na pamäti, že múdrosť Cirkvi posväcuje všetky aspekty našej ľudskosti, dokonca – a možno najmä – všednosť. „Obyčajný čas“ nám ponúka šancu posvätiť sa v našom obyčajnom živote svätosti tým, že budeme verne plniť svoje povinnosti.

Tento postoj však neupiera sklamanie z doby po hostine. Sklamaniu sa môžeme postaviť čelom len vtedy, keď sa sústredíme na večný sviatok , ktorý nás čaká. Presne to robili naši predkovia vo viere. „Uznali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. . . [túžiac] po lepšej vlasti, to jest nebeskej“ (Hebr 11, 13-16). Neodvádzali pozornosť od neuspokojivej reality súčasnosti presúvaním pozornosti na iné udalosti. Namiesto toho upreli svoje oči na nebo, svoj skutočný domov .

Žime svoje obyčajné životy ako pútnici! Upevnení v nádeji, že dosiahneme svoj skutočný domov, môžeme potom prijať všednosť, aj keď nás sklame. Nerušení neuspokojivou povahou našich pozemských sviatkov pokojne čakáme na ten večný, kde „budeme kraľovať na veky vekov“ s naším Bohom (Zjv 22, 5).

Br. Patrik Bubela, OP