Prichádzame v hmle a mrholení. A čoho sa bojíme? Že skreslenie reality stratíme. Svetlo pravdy je príliš jednoznačné a v tme tajomstva sa strácame.

Keď je nebo jasné, vidíme vysokú horu. Zdá sa neprekonateľná. Cesta je pred nami a kráčať môžeme vzpriamene. Jediné, čo nás paralyzuje a desí, je konfrontácia našej slabosti s mohutnosťou hory. Napriek tomu máme odvahu kráčať.

Keď sa slnko ukryje za horizont (…a vieme, aké bývajú západy slnka nečakané), oslepneme. Cesta zmizne spred našich očí, avšak cieľ nezanikne z pamäte nášho srdca. Skloníme sa a ohmatávame pôdu. Krok po kroku hľadáme udupaný chodník. Ako často pritom dýchame prach zeme, ako často sa pritom cítime ako zem sama. Napriek tomu máme odvahu kráčať.

Druhý novembrový víkend sme sa skupina mladých, skúsených i neskúsených, opäť stretli na Pustom dvore pri dedinke Ábelová. Prenikali sme do tajomstiev ODVAHY K PRAVDE. Brat Samuel nám objasnil, ako sa môže odvaha prejavovať v našich každodenných dialógoch. Príkladom nám bol konkrétny dialóg sv. Dominika s heretikmi vtedajších čias.

Odvaha rúca vysoké múry, ktoré obmedzujú slobodu. V tichu pustovne sme si pripomenuli aj blížiace sa výročie Nežnej revolúcie, ktorej sila spočívala v odvahe vychádzajúcej paradoxne z ľudskej slabosti.

Po dosiahnutí slobody v spoločnosti sa môže každý z nás posunúť do úrovne vnútornej slobody. Podobne aj tam potrebujeme odvahu ku konfrontácii s vlastnými myšlienkami. Vnútorný boj v asketickom živote sv. Antona, pustovníka, sme analyzovali spolu s bratom Lukášom. Pokušenia, ktoré sú v jeho výpovedi personifikované do démonov, psov či šeliem, existujú v každej etape nášho duchovného vývoja. Zvrátené myšlienky, paralyzujúci strach či márnomyseľnosť a nadutosť, to sú iba niektoré tváre, ktoré potrebujeme rozpoznať a čeliť im s odvahou.

Renáta Bacurová