Pri prechádzke cintorínmi, keď si spomíname na našich drahých, ktorí už nie sú medzi nami, nám víri v hlave mnoho otázok. Ako sa budeme mať vo večnosti? Z tých troch destinácií – nebo, peklo a očistec… to nebo by bolo najlepšie, ale to asi nedáme, o pekle sa hovorí, že tam pôjdu len tí, ktorí sa preň rozhodnú, to ja nie som… Tak to vychádza na ten očistec? Čo to znamená a ako mi pomôžu odpustky? Spýtame sa niekoho, kto tomu rozumie lepšie. Napríklad otca Ireneja Fintora zo Zvolena.

Počas novény slávnosti Všetkých svätých získavame odpustky pre duše v očistci. Povedzme si najskôr, čo je to očistec. 

Ako ste správne uviedli tému, uvažovanie o očistci nie je osamotené, ale je neoddeliteľne spojené so sviatkom Všetkých svätých. Ak to poviem iným spôsobom, tak sa blížime k záveru liturgického roka. Liturgia nás vedie k uvažovaniu a modlitbe o posledných veciach – „eschaton“. Pre nás veriacich v Krista je tou poslednou etapou životnej púte návrat do „otcovho domu“ (Jn 14,2-3), návrat do spoločenstva s Bohom – Najsvätejšej Trojice – ako prameňu života, ktorý viac neumiera, ale trvá večne. Na toto stretnutie sa pripravujeme už za života. Skrze modlitbu, sviatosti, Písmo Sväté počúvame o Božej láske k nám a snažíme sa na ňu odpovedať láskou k Bohu a blížnym. No sme si tiež vedomí, že sme krehkí a hrešíme, preto sa snažíme naprávať naše nesprávne myšlienky, slová, skutky a zanedbávanie dobrého, ako to hovoríme v úkone kajúcnosti na začiatku svätej omše. Oba tieto postoje lásky a pokánia sú nám prístupné za života a ak niekto zomrie v priateľstve s Bohom (stave milosti), ale ešte nie pripravený na bezprostredné stretnutie s ním, tak aj po smrti, a to je miesto, ktorému hovoríme očistec.

Prečo nám Boh neodpustí hriech úplne, ale ešte zaň musíme trpieť?

Viera je vzťah. V každom vzťahu ide o stretnutie dvoch alebo viacerých osôb. Aby to stretnutie bolo v plnosti, je potrebné, aby každý bol na to stretnutie pripravený. Keď si vypožičiam jeden príklad, aj keď každý príklad pokuľháva, tak by som si vybral príklad objatia. Predstavte si dvoch ľudí, ktorí sa stretnú a objímu (manželia, rodič a dieťa, a i.) Jeden je milujúci a druhý o jeho lásku nestojí, robí veci, ktoré danú lásku zraňujú alebo druhým opovrhuje. Takéto objatie je pre druhého „peklom“, akokoľvek milujúci môže byť ten prvý. Ale ak sa stretnú dvaja, ktorí sa poznajú, tešia sa jeden na druhého, majú sa radi, tak takéto objatie je požehnaním, a chcú aby sa dané stretnutie neskončilo. Boh nás pozýva do svojho spoločenstva viery, nádeje a lásky a z jeho strany je všetko pre láskyplné stretnutie pripravené a to aj vďaka utrpeniu kríža, ktorým si prešiel Kristus. Otázkou je – sme my pripravení na stretnutie sa s ním v podobnom duchu? Verím, že mnohí to stretnutie s ním už tu a teraz zakúšajú a prehlbujú sa v ňom.

Dá sa predstava milosrdného Boha spojiť s obrazom Boha, ktorý trestá? 

Už cirkevní otcovia ako Klement Alexandrijský a Origenes zápasili s touto apóriou (zložitý problém, pozn.red.) Vo svetle uvažovania nad Božou milosrdnou láskou vnímali trest ako príležitosť nápravy, očisťovania, rastu, výchovy. A hoci hovorili, že niektorí ľudia sú asi nenapraviteľní, predsa v podstate výchovy je nádej na zlepšenie a v srdci každého človeka je zasiate semeno túžby do šťastnom živote, hoci niekedy celý život prežije vo veľmi komplikovaných životných okolnostiach. Preto nehovorili hneď o treste, pretože znamená negatívny súd, ale hovorili skôr o skúškach, ktorými si prechádzali Izraeliti na ceste z Egypta do zasľúbenej zeme, a tiež ktorými si prechádza každý jednotlivec na životnej púti, keď komentovali knihu Jób.

Prečo kajúci lotor mohol ísť do neba „ešte dnes“? On nepotreboval očistec?

Osobne mám tento úryvok veľmi rád, pretože hovorí o tom, ako blízko nám je Boh a ako „málo“ niekedy stačí, aby sa mohla moc Božej lásky v plnosti prejaviť v človeku. Je to možno pre výváženie prílišného racionalizovania vo viere. Božiu milosť nedokáže spútať žiadna poučka. Ona koná podľa Božej vôle. No aj keď Božia milosť presahuje racionalizáciu a pravidlá, predsa nám Boh dal zjavenie a Tradíciu, v ktorej nám ukázal cestu, ako mu vyjsť v ústrety. Preto aj v Tradícii Cirkvi zostáva celá plejáda možností, ako byť „ešte dnes“ v raji. Od extrému milosti obrátenia v okamihu smrti po postupné nadobúdanie vzťahu s Bohom počas života a rast v láske a nádeji skrze vieru a skutky milosrdnej lásky. Kajúci lotor spoznaním Ježiša, svojej hriešnosti, prijatím utrpenia a blízkosti svojej smrti bol možno pripravený na prijatie do spoločenstva s Bohom. No stálo by za úvahu zastaviť sa nad slovami „ešte dnes“, „so mnou“, „v raji“. Každopádne, modlitba kajúceho lotra: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva,“ môže byť vhodnou modlitbou pre každého veriaceho už dnes.

Ak splním Cirkvou stanovené podmienky, získam pre dušu v očistci úplné alebo čiastočné odpustky. Čo to znamená? 

Téma odpustkov je pre mnohých veľmi komplikovanou témou. Jej negatívnu tvár vytvorila niekedy prílišná horlivosť kazateľov, inokedy bohatá fantázia veriacich a napokon prudká kritika oponentov. V čase obdobia Spomienky na všetkých verných zosnulých získavame úplné odpustky pre duše v očistci, ako o tom hovorí Dekrét pápežskej penitenciárie. Získanie týchto odpustkov je spojené s tromi úkonmi – prijatím sviatosti eucharistie (pred tým zmierenia), návšteva cintorína a modlitba za zosnulých a Cirkev. Tieto tri skutky zdôrazňujú lásku k Bohu a vykupiteľskej obete Ježiša Krista, lásku k tým, ktorí nás predišli do večnosti a spia spánkom pokoja a lásku k živým údom Cirkvi. Tak sa obnovuje vnímanie celého spoločenstva tela Cirkvi – cirkev oslávená, cirkev trpiaca a cirkev putujúca – ako jedného spoločenstva, ktorého hlavou je Kristus. Cirkev ponúka možnosť konania skutkov milosrdenstva nielen voči živým, ale aj k zosnulým a táto láska je v Božích rukách, ako ju nasmeruje. Tu sa dotýkame veľkého mystéria.

Ak získam pre dušu úplné odpustky, znamená to, že už pôjde do neba a viac sa za ňu nemusím modliť? 

Je dobré, keď sa modlíme za konkrétnych zosnulých, pretože k nim máme osobný vzťah, a to dáva viere osobitný rozmer. Práve takto sa láska k jednému človeku rozlieva na všetkých. Láska viery totiž nie je exkluzívna, teda nevylučuje ostatných. Práve naopak, láska viery nenachádza pokoj dovtedy, kým aj ostatní nie sú šťastní a požehnaní. Preto je dobré vnímať obetu a lásku modlitby a skutkov milosrdenstva voči jednému alebo niekoľkým ľuďom, živým či zosnulým, ako bránu do veľkého sveta všetkých, ktorí sú smädní po pomoci, pozornosti a blízkosti lásky. Nebuďme v tomto účtovníkmi milosti, ale skôr si nechajme rozšíriť naše srdcia, lebo pri odpustení nejde ani tak o počty, ako o prehĺbenie sa v kvalite vzťahu viery, nádeje a lásky.

Čo ak sa modlím za dušu, ktorá je zatratená? Bude jej aspoň trošku lepšie? 

Cirkev o nikom nehovorí, že je zatratený. V minulosti boli síce formulácie textov exkomunikácie veľmi expresívne, no aj exkomunikácia mala mať nápravný charakter, teda za určitých podmienok mohla a môže byť sňatá. To neoslabuje vieru v možnosť zatratenia, teda pekla. Keď hovoríme o pekle, hovoríme o slobodnej voľbe človeka žiť mimo spoločenstva s Bohom a blaženými (KKC 1033). Rozdiel medzi peklom a očistcom teda tkvie v nádeji. Ak ju jednotlivec odmietne, tak Boh rešpektuje slobodu človeka. Ak ju prijme, ale nie je v tejto nádeji na plné spoločenstvo lásky s Bohom a blížnym stály a vytrvalý, tak mu Boh dáva potrebnú milosť a príležitosti k dosiahnutiu tohto plného spoločenstva v pravde a láske. Viera v očistec je preto plná nádeje aj napriek ľudskej krehkosti.

Protestanti nemajú očistec, lebo sa o ňom nikde v Písme nehovorí. My o ňom vieme na základe čoho?

O očistci vieme na základe Písma a Tradície. I keď sa v Písme explicitne nehovorí o očistci, pri úvahách o očistci najčastejšie citujú texty z 2. knihy Machabejcov (12,41-45), kde Júda usporiadal zbierku za padlých Izraelitov a poslal ju do Jeruzalema, aby priniesli obeť za zomrelých, aby im bolo odpustené. Z Nového zákona sa najčastejšie citujú texty z Matúšovho evanjelia (Mt 12,31-32), kedy Ježiš hovorí, že hriech proti Duchu Svätému sa neodpustí ani v tomto, ani v budúcom veku. Teda aj v budúcom veku je možné odpustenie hriechov. Tiež v Lukášovom evanjeliu (Lk 16,19-26) čítame príbeh O boháčovi a Lazárovi, kde spravodlivý Lazár čaká v lone Abrahámovom na vzkriesenie na konci čias. Teda je rozdiel medzi osobným súdom a všeobecným. A jedným z posledných textov je úvaha svätého apoštola Pavla o vzkriesení (1Kor) či úryvky zo Zjavenia svätého apoštola Jána.

Z Tradície môžeme spomenúť Ježišovo zostúpenie k zosnulým z apokryfného Nikodémovho evanjelia. Táto téma je však aj súčasťou Vyznania viery a hovorí o tom, že Ježiš zostúpil k zosnulým, a spravodlivých (teda prarodičov, patriarchov a spravodlivých) svojou vykupiteľskou smrťou priviedol späť do raja. Z Tradície môžeme potom ešte spomenúť výroky koncilov – II. Lyonský koncil 1274, Florentský koncil – Dekrét pre Grékov 6. 7. 1439 a Tridentský koncil – Dekrét o očistci 1563. V týchto dokumentoch sa hovorí, že dušiam v očistci pomáhajú modlitby a najmä obeta svätej omše. Vo svetle tejto Tradície sú písané aj texty II. vatikánskeho koncilu v Lumen gentium čl. 49 – 51.

Niekedy, v období cez rok, získava veriaci človek odpustky aj pre seba. Čo to znamená pre živého človeka?

Odpustky za živých získavame pri pútiach, pri jubilejných rokoch, pri výročí patróna farnosti a podobne. Zväčša sú to momenty, kedy jednotlivci vykonávajú nejakú duchovnú obnovu, oslavujú jubileum a rekapitulujú svoj život. To je výborná príležitosť nazrieť na svoj život pred Bohom, nie iba ako na sled jednotlivých udalostí, ale ako na celok. Kam som sa v živote posunul? Čo som pochopil? Čo sa mi podarilo alebo nepodarilo? Všetko to svetlo poznania spojiť s Kristom a jeho Duchom. Vtedy rastie v človeku túžba po šťastí, po láske k Bohu a blížnemu. A vtedy tiež spoznáva, čo je prekážkou rastu tejto lásky. Budí sa odhodlanie popasovať sa s ťažkosťami. To je podstatou odpustkov pre živých. Teda jednotlivec má príležitosť nahliadať minulosť, ktorá je nemenná, lebo sa už nevráti, vo svetle prítomnosti a budúcnosti, ktorú ešte môžem v dobrom duchu ovplyvniť a správne nasmerovať s Božou pomocou, aby sme sa nesprávne nepripútavali aj k dobrým veciam a nieto ešte ku zlým. Pre to ale potrebujem pomoc, uzmierenie, milosrdenstvo a nádej. To všetko je prítomné v odpustkoch pre živých.

Za rozhovor ďakuje Jana Solárová

Foto: Alžbeta Mohyláková