Pôst je pre kresťana časom pre zatiahnutie na hlbinu, spoznanie toho, čo má v živote skutočný význam, pre priblíženie sa k Bohu. Cieľom nie je podať strhujúci výkon, ale nechať sa strhnúť Božou láskou. Viac v rozhovore s Matejom Šulikom OP.
Ako prežívajú Pôst dominikáni? Čo je iné ako v ostatných liturgických obdobiach?
Pôstne obdobie je prípravou na Veľkú noc. Príznačné je, že bratia nosia do chóru a na liturgiu čierne plášte, kapy. Nie je to len zimný doplnok, ale zvýraznenie obdobia pôstu. Liturgia je rovnaká ako v celej Cirkvi – nie je kvetinová výzdoba a celé sa to nesie vo fialovej liturgickej farbe. Pred začiatkom Pôstu sa bratia stretávajú a zvolia si celopôstne spoločné predsavzatie. Počas pôstu zvlášť v piatok jedávame na obed iba polievku, nejedávame druhé jedlo. V piatky počas roka je to možnosť. Raz do týždňa býva kajúca pobožnosť, kde osprosujeme za naše hriechy.
Aké boli napríklad spoločné predsavzatia v minulosti?
Komunita sa dohodne, buď sa to týka modlitby alebo pôstu od jedla, alebo je to nejaká iná aktivita, ktorá má pôstny charakter. Mali sme napríklad spoločný ruženec alebo litánie, obmedzenie v jedle alebo spoločnú púť komunity.
Kde má korene cirkevné prikázanie postiť sa?
Prax pôstu sme prebrali zo židovského náboženstva. Dôvod pôstu je, aby sa človek zameral nielen na seba, ale od seba, na druhého človeka, na Boha, aby vnímal jeho prítomnosť.
Čo je cieľom pôstu?
V brožúrke Zmysel pôstu od Francúzov Élisabeth a Dominique Lemaitre autori hovoria o tom, že dnešní ľudia sa postia pre rôzne príčiny – kvôli kráse, kvôli športu alebo kvôli chorobe, ale kresťan sa postí z lásky. Kvôli tomu, že máme nádej v Ježiša a je to moment prípravy na sviatky Veľkej noci. Dodržiavame napríklad aj pôst pred prijatím Eucharistie, keď máme zotrvať hodinu bez jedla. To je tiež prípravný pôst. Poznáme ešte kajúci pôst, pôst na znak smútku a pôst na vyslyšanie.
Aký je kajúci pôst?
Kajúci pôst je veľmi známy v Starom zákone, keď proroci vyzývajú ľudí, aby sa obrátili pôstom, modlitbou, aby im bolo odpustené. Ten poznáme aj my. Keď kňaz spovedá, udelí penitentovi skutok pokánia. Človek po veľkom hriechu si vykoná kajúcu púť na mariánske pútne miesto alebo sa stiahne na určitý čas do kláštora.
Kedy hovoríme o smútočnom pôste?
Smútočný pôst vychádza zo srdca človeka, ktorý smúti, odmieta radosť, lebo blízky človek, ktorého mal rád, nie je pri ňom. Smútok je často spojený aj s pôstom, keď človek odmieta jesť, lebo ten, koho mal veľmi rád, tu nie je. Na začiatku Ježišovho života, keď Herodes v Betleheme a okolí vyvraždil novonarodené deti do dvoch rokov, nastane v celom kraji smútok a matky odmietajú útechu, plačú a nechcú sa dať potešiť. Alebo keď nám zomrie blízky človek. V pôstnom období si pripomíname, že Ježiš je v hrobe. Celá Cirkev si nanovo pripomína smútok, že niekto veľmi vzácny nás opustil. Potom veľký smútok vystrieda obrovská radosť, lebo ten, ktorý bol zabitý a od nás odišiel, sa vrátil.
Posledný, ktorý ste spomenuli, je pôst za vyslyšanie…
To je tiež bežná prax zo Svätého Písma. V Starom zákone sa ľudia na výzvu prorokov a kňazov Starého zákona obracali pôstom k Pánovi, aby vyslyšal ich modlitby. Známy je príbeh kráľa Dávida, ktorý sa postí, aby Pán uchránil jeho syna od smrti. Ďalším príkladom je biblický príbeh, keď Pán posiela Jonáša do Ninive a on ohlasuje veľký trest pre jeho obyvateľov. Vtedy sa celé mesto obráti pôstom a veľkým pokáním k Pánovi a prosí, aby neboli zničení. A Pán ochráni Ninive pred skazou. Pri takomto pôste sa obraciame k Bohu, ktorý má moc nad všetkým, aby sme boli vyslyšaní.
Každé odriekanie nám spôsobuje určitý diskomfort, sme viac podráždení, možno reagujeme prudko. Je toto dôvod na to, radšej sa nepostiť?
Môže sa stať, že som nervózny, keď sa postím, ale nepokoj pravdepodobne vychádza z niečoho iného ako z pôstu.
Či sa postiť aj napriek tomu, keď nevládzem, keď ma to privádza do veľkej roztržitosti alebo nepokoja? Pôst by sme si mali nastaviť tak, aby sme ho zvládli. Človek, ktorý má problém s trávením alebo má nejakú inú chorobu, fyzickú alebo psychickú, alebo nie je na to stavaný, si nemôže nastaviť pôst tak ako zdravý človek. Je dobré sa postiť aj od jedla, ale nastaviť si pôst tak, aby som počas dňa neodpadával, lebo to nemá zmysel. Nepostím sa preto, aby som si ubližoval, ale preto, aby som vnímal. že nielen tie dobrá, ktoré každý deň prijímam, mi dávajú zmysel, ale je tu to vyššie dobro, teda Boh. Dôležitá je striedmosť.
Aký je vzťah medzi tromi pôstnymi činnosťami – pôstom, modlitbou a almužnou?
Tieto tri praktizovania idú počas pôstu jedno vedľa druhého. Pôst ma privádza k almužne, aby som vedel dať. Pôst a almužna ma privádzajú k modlitbe, aby som sa obrátil k Pánovi a prosil za svoje hriechy, aj za spásu druhých. To je veľmi úzko prepojené. Ak tam niečo chýba, ak človek preferuje iba jednu z týchto vecí, potom nevníma pôst, a vôbec vieru, správne. Čo z toho, že sa postím, ak si nevšímam blížneho, ak ho ignorujem alebo mu dokonca ubližujem? Ale tiež nie je dobré sa len modliť a nevnímať tie zvyšné dve praktizovania, aj pôst aj almužna majú svoje miesto, človek nie je len duch, je aj telo, je potrebná vyváženosť.
Cirkevní otcovia v prvých storočiach to zachytili, že postím sa preto, aby som videl blížneho, ktorý je vedľa mňa, ktorý potrebuje v tej chvíli to, čo ja mám. Preto by sme mali byť vnímaví aj na chudobných, na katastrofy, ako sme teraz videli zemetrasenie v Turecku a Sýrii, alebo rôzne vojny, ktoré sú vo svete, ako je vojna na Ukrajine. Sme citliví, lebo si uvedomujeme, že my máme strechu nad hlavou, nežijeme v strachu, v chudobe, ale je tu niekto, kto tieto veci nemá.
Ako nám pôst pomôže priblížiť sa k Bohu?
Nemal by byť iba skutkom, či už sa postím od jedla alebo nejakou činnosťou… Silnejší je ten moment, keď si pôstom uvedomím, že je tu niekto, kto ma presahuje, keď nadväzujem komunikáciu s Bohom. Každý kajúci úkon hovorí o krásnom vzťahu, o tom, že môj život nie je len o jedle, že som krehký človek, aj duchovný, ktorý má nesmrteľnú dušu.
Mali by sme v pôste hľadať nejakým spôsobom spojitosť s Kristovým utrpením?
V pôste sa stretávame s Ježišom a spolu s ním prechádzame jeho posledné chvíle na tejto zemi, vtedy sa spájame s tou hodinou, keď je Ježiš ukrižovaný a prežívame jeho bolesť. Ale potom prichádza vyvrcholenie v zmŕtvychvstaní.
Farizeji sa postili dvakrát do týždňa. Napriek tomu nám ich Ježiš v evanjeliu nedáva za vzor. Čo konkrétne bolo na ich pôste nesprávne?
Nedá sa to iba tak vyčleniť, že Ježiš im vyčíta pôst. Ježiš, keď bol s nimi v konfrontácii, vytýkal im konečný zmysel, pre ktorý to robia, že to robia iba preto, aby sa ukázali. Ježiš im hovorí, že v tom, že sa ukazujú, už majú svoju odmenu. Veľmi známy je príbeh, keď do chrámu vstúpia mýtnik a farizej. Farizej sa vpredu modlí tak, že ďakuje Bohu za to, čo všetko robí – postím sa, dávam desiatky, všetko robím tak, ako mám, nie ako ten mýtnik, ktorý je za mnou. Mýtnik, naopak, prichádza za Pánom ako človek, ktorý si uvedomuje, že je hriešny. Bije sa do pŕs a ľutuje svoje hriechy. Pán hovorí, že mýtnik odchádza z chrámu ospravedlnený, ale farizej ostáva vo svojom blude.
Mali by sme sa postiť stále, alebo, naopak, je čas sa postiť a je čas vychutnávať si život?
V Knihe Nehemiáš, keď Židia našli knihu, kde si nanovo prečítali Zákon, ľud veľmi plakal a nariekal, ako sa vzdialil od Pána. Vtedy starozákonní kňazi vyzvali ľudí, aby sa tešili, radovali, že Pán je s nimi, doslova sa tam píše, aby si zajedli mastného, majú prežívať radosť, že Pán je medzi nimi. Aj v Novom zákone, keď farizeji vyčítali Ježišovi, že jeho učeníci sa nepostia, Ježiš sa odvolá – vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích medzi nimi? Pripomenul im, že Pán, ktorý je medzi nimi, je ich radosťou. Ale príde ten čas, keď im ženícha vezmú a vtedy sa budú postiť. Vo chvíľach, keď človek silno vníma Ježišovu prítomnosť, radosť je taká silná, že trpkosť má ísť nabok. Tak, ako má priestor a čas pôst v našom živote, tak má mať priestor aj radosť. To je prirodzené.
Čo by malo byť výsledkom pôstu?
Pôst, modlitba aj almužna nás majú privádzať k sviatostiam. Sviatosť zmierenia, dobrá spoveď, keď prichádzam za Pánom, vnímam jeho život, že prišiel kvôli nám, uvedomujem si, čo Pán pre mňa urobil a že mám dať odpoveď. Najkrajšia odpoveď je tá, keď človek prichádza, prijíma milosť a dary. V Cirkvi to znamená prijatie sviatostí, sviatosť zmierenia, sviatosť Eucharistie. To sú tie momenty, ako odpovedať Ježišovi na lásku, ktorú pre nás má. Nie neustále sužovanie sa, aký som hriešny, ale prijímať jeho odpustenie. Božia dobrota ma zasiahla, človek vie, prečo sa má meniť, prečo má vychádzať k druhému človeku a odovzdať mu dobrotu a lásku, ktoré prijal.
Jana Solárová
